Ak vám niekto chce jednu či zodve "vyťať", strčte mu do ruky podobné tlačivo. Účinkuje lepšie ako kaser alebo také to oné, čo spraví elektrický výboj - tuším paralyzér.
Na takmer vyťatie jedine otázka o spokojnosti.
Nebudem robiť reklamu istej nábytkárskej firme. Je to proti kódexu a naviac aj zdravému rozumu, ktorý takmer o rozum prišiel. Veď aj antireklama je vďačná reklama.
(Čím viac klebiet o hnuse na Pereši, tým viac ovečiek v Záhorskej.)
Postihlo ma to, čo už mnohí preskákali. Inovácia. Reforma. Veď sme reformná krajina. V reformnej krajine načim reformných občanov a u reformného občana načim reforiem.
Ešte som nezabudol na krásne chvíle na schodisku smerom na jedenáste poschodie pred dvadsiatimi rokmi. Boli neskutočne krásne. Aj s hudbou. Teda - klavírom. Hudba patrí do nebeských výšin a tak klavír putoval do nového bytu s nami na jedenáste - peši po schodoch.
(Aj preto som rozhodnutý 5 minút pred smrťou skočiť z balkóna. Nechcem, aby ma niesli ako vrece banduriek.V činžiaku bez nákladného výťahu.)
Návšteva predajne s nábytkom je príjemná vec. Predavačky na vás gánia, že im vysedíte exponáty, vy gánite na exponáty, lebo dnes len do "beverly" vyrábajú a do poctivej minikrálikárne nič.
Čokoľvek sa človeku s minimom estetického povedomia zapáči a inak vyhovie, práve nie je na sklade ale - dá sa to rýchlo a výhodne doobjednať za cenu asi o 25 percent vyššiu. Ten pocit - nákup na objednávku!
Dogánil som na jeden exponát - sedaciu súpravu v kombinácii jednotka dvojka trojka (nejde o sex, vzrušenie ešte len malo prísť) a skromne som sa angažovane zaujímal, či by bola "k máni".
Jeden či dva fľochy od miestnej cerberky "mnooooooo....."
"Hmmmmm.......?" odpovedal som podobne výrečne na odpoveď.
"Mnoooooo....a ako platíte? Cash?"
"ÁÁÁÁÁnoo....pri kase."
"Hotovosť? Karta?" Oná rečná dáma sa už naštartovala a prevzala veliaci slovník.
"Ja viem? Možno prejde platba kartou, nikdy som neskúšal tak veľkú sumu."
"To nepoznáte svoj limit? Ts ts tssss, to sú dnes zákazníci. Ide to do obchodu a...."
Dobre, niekoľko spoločensky strávených minút môžem preskočiť. Tá dáma mi štempla paragón až na tretiu pripomienku, či na doklad o dvojročnej záruke náhodou netreba aj pečiatku. Zľakol som sa, že mi priúčtuje ďalších 700 Sk. Tých prvých 700 si rezolútne vzala za "dovoz". Potvrdenku za 700 za dovoz už som nepýtal ani bez štempla.
Dala nejakú nekompletnú A štvorku s mojím menom a adresou a číslom bytu a číslom účtu a kadečím ešte na už moju sedaciu súpravu a povedala: "Dobre"
"Dobre" - povedal som si a reku - počkám ako mi moje reformné počiny zabalia, dajú do skladu, či priam na dovoz.
Na sedačke pri zdrape mojich údajov sa ešte dve hodiny povaľovali ďalší zákazníci. A keby nebolo záverečnej, hádam dodnes si tam voľkajú.
O dva dni, teda dnes, zazvonil zvonček pri vchodových dverách paneláku o jedenásť poschodí nižšie.
"Máte to dole" - nuž, často to mám dole ale zas nie každý mi to vraví cez komando bytofónu. Tak som zbehol "dole". Sedačka ladne zhodená v zakakanom trávniku a dvaja ramasáci, pofajčievajúci - no, ehm, reklama by to....- to, čo ten kowboy v sedle koňa v modrých džínach, čo tuším pár rokov dozadu umrel na to, čo propagoval.
"A čo teraz páni"-nesmelo som hlesol v predtuche tušenej "zábavy".
"Ktoré?"
"Ehm?"
"Ste hluchý? - Ktorý štok?"
"Jedenáste"
"Tak to bude mladý pánko ....eeeeh...no...každé poschodie je po.... je ich jedenásť....sú toho tri kusy....4 litre?"
"A koľko by to bolo k výťahu?" už len tak aby reč nestála. Veď aj tak by doň nič z toho nevošlo.
"Dvanást schodú...noooo...stovka každému."
Tak tu by sa nedohodli ani vyjednávači kalibru mierového procesu na Blízkom východe. "Doprdele" - zahundral som si a inteligencia tých pánov zabrala.
"Veď už ideme - len nám tu vypíšte tlačivo"
Ano - to tlačivo "Ako ste spokojní s našimi službami".
P.S. Vedľa pri garážach kopali dvaja chlapíci výkop. Upracovaní, ale zdali sa byť fajn. Tak som opáčil.
"Chlapi, som v úzkych...nábytok, nový, jedenáste..."
"Ale jasne, pohoda, keď skončíme o pol štvrtej". (Bolo takmer pol štvrtej.)
"A čo za to" - skúmam budúci obchodný terén, nasadzujem licitovanie takmer na dne, veď prihadzovať sa bude určite - 4 stovky každému?
"Čo sme zlodzejá? "Po stovke a kávu"
Cítim sa ako hovnivál. Vytlačili sme moju guličku hore. Guličku, ktorá spočiatku smrdela hnojom.
Z tých chlapov mám väčšiu radosť ako z mojej bytovej reformy.
