Konečne

Raz som sa dostala na akciu s názvom TEPLÝ VRCH. Aj vo mne tento názov vyvolal úsmev. No keď sme cestovali už asi dve hodiny tak mi do smiechu nebolo. Po príchode som vyfasovala voňavú paličku a teplý čaj (bola mi strašná zima). Tažko sa mi bude opisovať miesto konania, v noci predsa len vyzerá všetko trochu inak. Ak ma pamäť neklame konalo sa TO pri jazere. Obloha bola čierna, posypaná hviezdami ako bábovka od babičky. Obrovský priestor naplnený zabavychtivej mládeže. Pri vstupe a samozrejme po zaplatení vstupného nás oblepili páskami ako ovečky. Zrazu sme sa ocitli v dave hobsajúcich a divne vrtiacich sa ľudí. Tanečné kreácie sa menili na prešľapovanie z nohy na nohu a končili oddychom na karimatke. Možno som zabudla o sebe podotknúť, že na takáto akcie sa vždy pripletiem ako slepé kura k zrnu. Nemožem povedať, že by som sa nebavila, len som takýmto akciám nevedala prísť na chuť. Teraz je to už lepšie. Bolo tam viac podií s rôznou hudbou - chill, trans. house ( asi som to nenapísala správne, ale moc sa v tom nevyznám, sorry). Noc plynula tak pomaly, až som mala pocit, že nikdy neskončí a ja sa čoskoro ocitnem v tranze od únavy. Chvíľu sme počúvali jedno, neskôr zas druhé, no najväščie uspokojenie som dosiahla, keď sa uvolnilo miesto v čajovni. Relatívne mäkký koberček a šálka slabého čaju boli pre mňa spasením. Už som ani nevnímala hudbu len som sa oddávala slastnému pitiu horúceho nápoja. Dá sa povedať, že práve v týchto chvíľach som si užívala večer, teda noc. Hodiny plynuli, aj keď pre mňa nie dosť rýchlo, keď som spozorovala ranný úsvit. V tej chvíli sa akoby zastavil pozemský čas. Všetci zastali, aj hudba trochu stíchla a jej tempo pomaly klesalo. Zababušená v deke spolu s priateľkou, som vnímala, ako sa každý snaží nasať energiu z vychádzajúceho slnka. Ani sa nedivím po pretancovanej a prebdenej noci som aj ja bola vycucaná. Slnko pomaly odhalilo siluety a tváre. Blížil sa čas odchodu. Na spiatočnej ceste sme sa zastavili na lúke, ktorá bola zo všetkých strán obklopená lesom. Neváhala som, zobrala foťák a túto chvíľu zvečnila. Kamarát s maskou mimozemšťana, ďalší spiaci v aute a ostatok polihujúci na tráve. Proste pohoda. Vždy pri tučnom upratovaní sa mi táto fotka pripletie do rúk a pripomenie mi tieto chvíle. Na prvý pohľad sa môže zdať, že to bol zabitý čas, ale mal niečo do seba.