V predchádzajúcom článku som sa vyjadril proti pokriku Fico do basy!, ktorý sa ozýva počas protestov na námestiach. Akokoľvek s konaním a politikou prezentovanou Robertom Ficom nesúhlasím, tento výkrik som prirovnal k slovám Upáľte čarodejnice! a navrhol som slová Vyšetrite Fica!.
Vyšetriť vrcholových politických predstaviteľov štátu je možné iba vtedy, ak sú polícia a prokuratúra nezávislými organizáciami, ktoré v svojej činnosti nie sú brzdené politickým tlakom. Teda tlakom z hora od osôb, ktoré by mali byť samé vyšetrované. V krajinách, kde je úroveň morálky vyššia, sa politici po vykonaní kontroverzných udalostí sami zbavujú svojich funkcií. U nás, kde korupcia na najvyšších miestach neexistuje, politici nielen, že neodstúpia, ale konajú tak, aby zostali pri moci čo najdlhšie.
Vyšetriť korupciu a iné nekalé činy politikov môže taký orgán, ktorý má na to kompetencie a pracovníkov, ktorí majú dostatočné znalosti a schopnosti. Po roku 2020 sa ukázalo, že korupcia na najvyšších miestach nielen, že existovala, ale aj to, že na Slovensku sú orgány a osoby schopné ju vyšetrovať. Domnievam sa, že práve strach z toho, že istá skupina politikov prišla o možnosť ovplyvňovať (ne)vyšetrovanie špecifických prípadov, spôsobila v ich radách paniku a to, že boli schopní spraviť takmer čokoľvek, aby zabránili vyšetrovaniu. Počas dlhého obdobia konali tak, aby sa im podarilo vyhrať voľby, a aby tak opätovne získali možnosť bez paniky a strachu zastaviť to, čo považujú za potrebné zastaviť.
Po tom, ako v septembrových predčasných voľbách získala väčšinu poslaneckých hlasov v parlamente koalícia strán Smer, Hlas a Slovenská národná strana a obnove ich pozície stratenej v roku 2020, prišla veľmi rýchla reakcia. Očividnou snahou politikov staronovej vládnej koalície bolo nielen zastavenie trestných stíhaní vedených vyšetrovateľmi Národnej kriminálnej agentúry a dozorovaných prokurátormi Úradu špeciálnej prokuratúry, ale aj urýchlený rozklad orgánov, ktoré by mohli pokračovať v ďalšom vyšetrovaní.
Tieto snahy, žiaľ, jednoznačne smerujú k potlačeniu demokratických princípov na Slovensku a k presadzovaniu autoritárskemu spôsobu vládnutia. Pre pochopenie tohto problému považujem za dôležité pozrieť sa niekoľko rokov do minulosti a pochopiť, aké bolo a ako sa vyvíjalo vyšetrovanie korupcie na najvyšších miestach.
Počas druhej Dzurindovej vlády bol v roku 2004 zriadený Špeciálny súd a Úrad špeciálnej prokuratúry. Vtedajší minister spravodlivosti Daniel Lipšic uvádzal, že účelom týchto inštitúcií malo byť zlepšenie boja proti organizovanému zločinu a korupcii. Zriadením inštitúcie s celoštátnou pôsobnosťou mali byť prerušené regionálne a lokálne väzby, ktoré často zabraňovali vyšetrovaniu káuz.
Od zriadenia Úradu špeciálnej prokuratúry a od začiatku jeho fungovania bol v jeho čele Dušan Kováčik. Na túto pozíciu ho navrhol vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka, ktorý bol podľa vtedajšej legislatívy jedinou oprávnenou osobou predkladať parlamentu kandidátov. Zvolenie Dušana Kováčika za špeciálneho prokurátora bolo pomerne bezproblémové a v parlamentnej rozprave ho podporil aj Daniel Lipšic.
Dušan Kováčik bol za špeciálneho prokurátora zvolený do druhého funkčného obdobia v roku 2009 počas prvej Ficovej vlády. Voľba v Národnej rade prebehla bez väčšej diskusie a skončila s výrazným náskokom hlasov pred druhým kandidátom Petrom Šufliarskym.
V roku 2013 došlo k zmene generálneho prokurátora a Dobroslava Trnku vystriedal Jaromír Čižnár. Menovaniu Jaromíra Čižnára však predchádzali udalosti, ktoré mali výrazný dosah na dianie nasledujúcich rokov.
V parlamentných voľbách v roku 2010 sa Robertovi Ficovi nepodarilo obhájiť post premiéra a nahradila ho Iveta Radičová spolu s koalíciou strán SDKÚ-DS, SaS, KDH a MOST-HÍD. Počas tohto (krátkeho) obdobia Radičovej vlády bola jednou z najvážejších tém voľba generálneho prokurátora, ktorému uplynulo funkčné obdobie začiatkom roka 2011.
Koaličným kandidátom na post generálneho prokurátora bol Jozef Čentéš, ale opozícia, teda najmä strana SMER-SD, navrhovala Dobroslava Trnku do jeho druhého funkčného obdobia. Voľba sa natiahla na niekoľko mesiacov a bola poznačená parlamentnými politickými potýčkami a obštrukciami, zrejme aj preto, lebo obe strany nehodlali ustúpiť zo svojich návrhov.
Keď poslanci Národnej rady zvolili 17. júna 2011 za generálneho prokurátora Jozefa Čentéša, zasiahol do procesu prezident Ivan Gašparovič a rozhodol sa nevymenovať ho. To bol začiatok niekoľkoročného sporu, ktorý skončil až v decembri 2014, keď Ústavný súd zrušil rozhodnutie Ivana Gašparoviča nevymenovať Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora a konštatoval porušenie Čentéšovych práv. To však už nebolo podstatné, pretože…
Radičovej vláde bola v októbri 2011 vyslovená nedôvera a po voľbách v marci 2012 sa premiérom stal opäť Robert Fico. Jeho strana SMER-SD získala od voličov takú veľkú podporu, že nemuseli vytvárať koalíciu so žiadnou inou stranou.
Písal sa rok 2013 a Ústavný súd ešte stále riešil spor o vymenovanie Jozefa Čentéša prezidentom Ivanom Gašparovičom. To pre vládnu stranu a premiéra Roberta Fica nebolo prekážkou pre to, aby prebehla v Národnej rade nová voľba generálneho prokurátora, v ktorej uspel vládny kandidát Jaromír Čižnár. Robert Fico tvrdil, že procedúra vymenovania Jozefa Čentéša sa skončila v momente, keď Ivan Gašparovič poslal do parlamentu list o tom, že Jozefa Čentéša nikdy nevymenuje, a že nemá význam čakať na rozhodnutie Ústavného súdu a Čentéšovej sťažnosti. Jaromíra Čižnára prezident Ivan Gašparovič vymenoval.
V tomto kontexte je dôležité pripomenúť, kto bol Ivan Gašparovič a ako sa stal prezidentom. Vo voľbách v roku 2009 ho proti druhej v poradí, Ivete Radičovej, podporoval práve Robert Fico a strana Smer, ich tváre boli na spoločných billboardoch spolu s heslom „Spoločne pre Slovensko“.
Presuňme sa do roku 2014 a vráťme sa k voľbe špeciálneho prokurátora. Pri tejto voľbe počas druhej Ficovej vlády bola situácia počas voľby výrazne iná. Dušan Kováčik bol generálnym prokurátorom Jaromírom Čižnárom navrhnutý ako jediný kandidát. Pri svojom návrhu uvádzal, že Dušan Kováčik sa prejavuje ako nesmierne pracovitý, húževnatý a erudovaný prokurátor. Počas desaťročnej existencie Úradu špeciálnej prokuratúry prejavil plnú spôsobilosť vykonávať ním zastávanú funkciu špeciálneho prokurátora. Okrem toho, generálny prokurátor vyzdvihol jeho riadiace schopnosti, odborné znalosti, zodpovedný prístup a psychickú vyrovnanosť a zároveň tvrdil, že špeciálny prokurátor svoju prokurátorskú agendu vybavuje na mimoriadne dobrej úrovni, zvláda náročnejšiu trestnú agendu, pričom využíva svoje nemalé praktické skúsenosti a bohaté mnohostranné odborné vedomosti všeobecne záväzných právnych predpisov a služobných predpisov. Svoje znalosti si neustále dopĺňa a výsledky prehlbovania kvalifikácie efektívne a účelne využíva v praxi. Generálny prokurátor tiež vysoko hodnotil jeho profesionálny prístup k práci a rozhodovaciu činnosť, a to aj pokiaľ ide o rýchlosť v úsudku a plynulosť konania a vyjadril sa tak, že jeho správanie a vystupovanie bolo vždy kultivované s prirodzenou inteligenciou a že služobnú disciplínu a zásady etiky prokurátora dodržiava.
Poslanci vtedajšej opozície návrh generálneho prokurátora na vymenovanie Dušana Kováčika kritizovali a vyjadrovali sa v tom zmysle, že Dušan Kováčik počas pôsobenia vo funkcii špeciálneho prokurátora neukázal také výsledky, aby bolo možné ho opätovne zvoliť. Naopak, boli spomínané kontroverzné rozhodnutia, ktorými zastavil viaceré trestné stíhania, okrem iného aj vyšetrovanie v kauze utajených sponzorov strany Smer a takzvanej nahrávky „hlasu podobného Ficovi“, či kauzy Gorila, ktorá bola otrasným svedectvom nielen o korupcii pri privatizácii za druhej Dzurindovej vlády, z ktorej sú podozriví nominanti a predstavitelia strany SDKÚ, ale aj svedectvo o kupovaní politikov a štátnych úradníkov, nominantov tak strany SDKÚ, ako aj strany SMER finančnou skupinou. V pléne zazneli aj slová, že dnes je jasné a zároveň tragické, prečo práve tieto dve strany, ich členovia a ich klienti, ktorí lietajú v takto závažných kauzách, ako je financovanie politických strán, alebo Gorila, podporujú opätovnú kandidatúru pána Kováčika. On totiž mnohých činovníkov zachránil pred trestným stíhaním a zrejme aj pred odsúdením. Dušan Kováčik je totiž kľúčovou osobou pri udržiavaní tohto nemravného systému privilégií a beztrestnosti pri živote.
Aj napriek kritike poslancov opozície bol Dušan Kováčik zvolený do tretieho volebného obdobia. Skôr, než stihlo uplynúť, nastali udalosti, ktoré spôsobili celospoločenské zmeny…
Zlomovým momentom sa javí úkladná vražda novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018, ktorá vyvolala hromadné protesty a vyústila v pád vlády Roberta Fica a menovanie vlády Petra Pellegriniho. Značný mediálny záujem a obrovský spoločenský tlak viedli nielen k tomu, že boli odhalení páchatelia úkladnej vraždy, ale začali sa vynárať aj rôzne prepojenia na kriminálne závadné osoby pôsobiace na Úrade vlády, ako napríklad Viliam Jasaň a Mária Trošková s prepojeniami na zločineckú skupinu ’Ndrangheta.
Po parlamentných voľbách v roku 2020 došlo k zmene pomerov v Národnej rade a vládu zostavila koalícia strán OĽANO, SME Rodina, Sloboda a Solidarita, Za Ľudí a strana Roberta Fica bola opäť v opozícii.
Jedným z kľúčových momentov, ktoré boli následne použité proti vládnej koalícii, bola zmena spôsobu voľby generálneho a špeciálneho prokurátora tak, aby mohla byť volená aj iná osoba, než prokurátor. Jednou zmenou, ktorá mohla zostať bezproblémová, bolo rozšírenie okruhu subjektov, ktoré boli oprávnené navrhovať kandidátov. Problematickou sa ukázala druhá zmena, ktorá umožnila, aby sa generálnym či špeciálnym prokurátorom mohla stať aj osoba, ktorá predtým nepôsobila v pozícii prokurátora.
Pozrime sa spolu na kandidátov na špeciálneho prokurátora. Peter Kysel, prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, navrhnutý Radou prokurátorov. Daniel Lipšic, advokát a bývalý politik, navrhnutý Právnickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave. Ján Šanta, prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, navrhnutý Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy a poslancami Národnej rady. Vasiľ Špirko, prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, navrhnutý poslancom Národnej rady.
Z verejných vyjadrení politikov a komentárov v médiách jednoznačne vyplývalo, že zmena zákona, ktorá umožňovala navrhnúť za kandidáta neprokurátora, bola prijatá s úmyslom, aby sa (generálnym či špeciálnym) prokurátorom mohol stať Daniel Lipšic.
Kandidatúru Daniela Lipšica vnímali predstavitelia strany Smer ako značnú hrozbu. Aspoň tak to mohlo vyznieť z prejavu Ľuboša Blahu, ktorý sa neštítil osobných obvinení a urážok. Na kandidatúre Daniela Lipšica mu prekážalo, že v minulosti bol politikom, nazýval ho inkvizítorom, spochybňoval jeho vzdelanie, záverečné práce a štúdium v zahraničí, kritizoval spôsob, akým získal bezpečnostnú previerku, kritizoval jeho bývalých spolupracovníkov či kontakty, pripomínal autonehodu, ktorú spôsobil, či dokonca prišiel s témou vojny v Iraku. V svojom prejave používal také rečnícke obraty, ktoré vyvolávajú pochybnosti o tom, či ide o pravdu, alebo dlhú spleť poloprávd alebo lží, ktorými sa snaží spochybniť všetkých a všetko. Aj fakty, ktoré by mohli byť nespochybniteľné, ako napríklad zámerná úprava zákona a umožnenie kandidovať na špeciálneho prokurátora osobe, ktorá predtým nebola prokurátorom, musí čitateľ vnímať pozorne a dôsledne premýšľať nad tým, o čo Ľubošovi Blahovi v skutočnosti ide.
Zaujímavým momentom bolo, keď kandidatúru Daniela Lipšica podporil aj Robert Fico. Takáto podpora však nebola skutočnou podporou, spätne z jeho slov, že celý Úrad špeciálnej prokuratúry bude kvôli osobe pána Lipšica procesne spochybnený, je možné chápať kroky, ktoré presadzuje teraz.
Aj napriek výhradám predstaviteľov opozičných poslancov bol na rokovaní 23. schôdze Národnej rady dňa 5. februára 2021 zvolený za špeciálneho prokurátora Daniel Lipšic.
Na tomto mieste si dovolím pripomenúť, že vtedy, keď sa predstaviteľom strany Smer nepozdával Jozef Čentéš, tak zariadili to, že nebol menovaný on, ale Jaromír Čižnár, ktorý im vyhovoval. Keď Robert Fico chcel kandidovať na sudcu Ústavného súdu, tak to, že bol politikom, prekážkou nebolo. To, že Daniel Lipšic bezpečnostnú previerku získal v dobe, keď v čele Národného bezpečnostného úradu bol Roman Konečný, navrhnutý Pellegriniho vládou (vtedy ešte SMER-SD). Daniela Lipšica navrhla koncom roka 2020 Právnická fakulta Univerzity Komenského, ako jej významného absolventa, ktorého profesionálna činnosť právnika je všeobecne známa v odborných kruhoch, ale aj v laickej verejnosti a uvádza, že Daniel Lipšic výkonom právnického povolania preukazuje, že je mimoriadne erudovaným právnikom so silnými odbornými znalosťami a skúsenosťami. V návrhu, pod ktorým je podpísaný dekan fakulty Eduard Burda, sa uvádza, že nevidia problém ani s politickou minulosťou, ani s tragickou autonehodou. Rovnaký Eduard Burda o tri roky neskôr vláde (Ficovej) odporučil zrušenie špeciálnej prokuratúry čo najskôr.
Po zmene vo vedení Úradu špeciálnej prokuratúry a vo vedení Polície či Národnej kriminálnej agentúry sa začala pozícia vtedajšej opozície otriasať. Mnohí z ich nominantov boli trestne stíhaní, niektorí sa priznali a boli odsúdení, a ďalší sa rozhodli s vyšetrovateľmi spolupracovať a popísali im to, čoho svedkami boli v minulosti. Nie je pravdou, že vyšetrovaní boli iba predstavitelia a nominanti opozície, stačí si spomenúť na kauzu riaditeľa Slovenskej informačnej služby Vladimíra Pčolinského, či jeho neskoršieho nástupcu Michala Aláča, ktorí boli nominanti koaličnej strany SME Rodina (navyše, Vladimír Pčolinský bol označovaný za blízku osobu Daniela Lipšica). Na verejnosť sa dostávali informácie o tom, že rôzne zložky polície a iných bezpečnostných orgánov obviňujú navzájom svojich príslušníkov, napríklad spory medzi vyšetrovateľmi Národnej kriminálnej agentúry a príslušníkmi Slovenskej informačnej služby, alebo vyšetrovateľmi Národnej kriminálnej agentúry a vyšetrovateľmi Úradu inšpekčnej služby. Panika, ktorá zavládla medzi vrcholnými predstaviteľmi strany Smer a im spriaznenými oligarchami, bola zachytená a zverejnená na záznamoch z takzvanej Poľovníckej chaty, a v tomto momente nie je dôležité sa jej ďalej venovať.
Ako som písal v úvode, po víťazstve strán Smer, Hlas a Slovenská národná strana, začala koalícia konať tak, aby zastavila vyšetrovanie proti nim a im nakloneným osobám, a zároveň aby znemožnili otvorenie ďalších konaní a aby mohli opäť tvrdiť, že korupcia na najvyšších miestach neexistuje. Politici strany Smer a Hlas pre zachovanie svojej beztrestnosti chceli odstaviť vyšetrovateľov a prokurátorov, ktorí si dovolili zapodievať sa nimi. Tak, ako sa v minulosti pokúsili odstaviť Vasiľa Špirka, ktorý chcel vyšetrovať podozrenia z korupcie voči bývalému ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi a bývalému ministrovi financií Jánovi Počiatkovi (a vzápätí bol sám obvinený zo zneužitia právomocí verejného činiteľa). Tak, ako sa aj prostredníctvom vynášania neúplných nahrávok snažili odstaviť z činnosti tých vyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry, ktorí vyšetrovali korupciu, a to aj napriek tomu, že sa tak dopustili protiprávneho konania. Tak, ako im nestačí odchod špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica, ktorý ponúkol svoju rezignáciu za ponechanie Úradu špeciálnej prokuratúry (a jeho meno využívajú zrejme len na to, aby spochybnili čokoľvek, čo spochybniť potrebujú).
Domnievam sa, že Robert Fico sa nebojí pokrikov Fico do basy!, ale že to, čoho sa skutočne bojí je vyšetrovanie jeho konania v minulosti a konania všetkých s ním spriaznených politikov, oligarchov a podnikateľov, príslušníkov tajných a iných bezpečnostných služieb a mnohých ďalších… Dôležité a správne preto je Vyšetriť Fica! a zachovať funkčné orgány, ktoré vyšetrovať môžu a vedia.
