Vedel som, že zomrieš, preto neplačem!

JA, človek, osoba mysliaca. ON, pre nás zviera, podľa mňa osobnosť cítiaca, milujúca, utrápená, nedokážuca vyjadriť svoje pocity (prečo sa spolu nedokážeme dohovoriť???). Ubehlo 14 rokov. Ja, život pred sebou, plný sily. On, starček, na sklonku života. Bol chorý. Už dva roky. Zverolekár mu dával maximálne pol roka (ako obvykle, mýlil sa i teraz). Smrť, je len otázkou času. Vedel som to (tušil, že je blízko). A v jeho očiach videl to isté, plamienok. Pomaly zhasínal. Každým dňom, každou sekundou sa približovala. I keď bola tak blízko, na nás nemala. Omyl!!! Smrť si vždy nájde nestráženú chvíľu, nepozorovane sa votrie do domu, naruší pocit bezpečia, oklame – prekabáti.Vymyslela to rafinovane. Oddelila nás.Ja v Prahe, 500 km od môjho rodiska. Musím, chcem pracovať a v neposlednom rade žiť. Ale, čo môj priateľ, Pegy??? Zíde z očí, zíde z mysle (platí to na 99,99 %), ale nie u ľudí, ktorí sa milujú, resp. priateľov, ktorí sa našli (pri výbere šteniatka si vždy sadnem na zem, čakám, ktoré sa oddelí zo skupinky, nie ja, ale práve šteniatko si vyberá svojho pána, ide k tomu, pri ktorom sa cíti dobre, k svojej matke – budúcemu pánovi). Prišiel som domov, posledný krát pred Vianocami. Na víkend.Už ma nevítal ako predtým (vždy vedel, kedy sa vrátim, cítil ma). Ležal. Smutný – skľúčený. Pohladkal som ho. Zavetril ma. Zodvihol hlavu a na znak radosti, zavrtel chvostom. Únava ho premohla, už nevládal. Klesol na zem a zaspal. „Už nebude dlho žiť, je len otázkou času, kedy zomrie,“ povedala babka.„Viem, už nemá síl, ani sa neteší, že som prišiel. Musím ísť, nemôžem ho takto vidieť, nemôžem vidieť, viem, že zomiera, nechcem to vidieť, už mi jeden pes zomrel v náručí, druhýkrát to už neznesiem, idem,....“ I tak som na neho neprestával myslieť. Dúfal som len, aby nezomrel, kým som bol doma, dva dni. Hnus, stal sa zo mňa pokrytec, bojko, ktorý sa nedokáže postaviť smrti, všadeprítomnému procesu obnovovania rovnováhy. Viem, je to ťažké, ale už nemôžem. V mojej blízkosti zomierajú, príliš často na to, aby som si dokázal zvyknúť. Bojím sa, čím bude týchto (smrteľných) kvapiek viac, tým skôr prestanem byť človekom, ZBLÁZNIM SA!!! Víkend bol úžasný, Pego sa prebral, bol šťastný, vrtel chvostom, štekal, robil to tak, ako keby sa nič nedialo. Ale obaja sem vedeli, že sa premáha, pretože som doma, dobrí priatelia sa stretli. Nikto nechcel veriť, že to sa deje, a možno sme aj dúfali, že sa to nikdy neskončí..... Zo „svojich smrtí“ viem, že každý tvor, človek, zviera, sa náhle zobudí, je to ako posledný dych predtým, než sa všetko skončí. A toto nebola výnimka. Odcestoval som.Všetko som vypustil z hlavy. Až vo štvrtok, telefonoval zo sestrou, z ničoho nič „ako sa má Pego? Zlepšil sa jeho zdravotný stav? Cez víkend vyzeral veľmi dobre.“„Už len leží, odvtedy ako si odišiel, nevstal, babka si myslí, že dnešnú noc už neprežije, nechce jesť.“ Bolo 15.43 hod. 16.20 prišla smska, PEGO PRED CHVÍĽKOU ZOMREL. Boli sme prepojení, putom, medzi dvoma priateľmi, ten impulz, okamih šťastia mi zostane navždy, niekde v srdci, tam, kde nikto nemôže, iba ja a ty, MÔJ PRIATEĽ.