Miroslav Bulejčík
Jesenná slza Vánku
Stála tam opäť! Na kopci, v jesennom lúči slnka. Sama. Už mnohokrát som si lámal hlavu nad tým, prečo? Prečo tam postáva, i keď nádherná, avšak smutná. Aspoň mne sa tak zdalo.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
P.S.: Ďakujem všetkým blogerom a diskutujúcim za ich príspevky. Pozitívne mi vyčaria úsmev na tvári a negatívne? Tie ma naštartujú k ďalšej činnosti :-). www.helpinvest.eu Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, Poviedky, Súkromné, Nezaradené, Politika, Veda, Médiá, Poézia a próza
Poviedky
Miroslav Bulejčík
Modlitba pre dušu
Už nemôžem ďalej, som PREKLIATY! Nebo sa zabuchlo a v pekle ma vítajú s otvorenou náručou. Zoznam mŕtvol sa zväčšuje a život? Už nie je žiadna perspektíva. Zomriem sám, navždy zatratený!!! Tá chyba sa nemusela nikdy stať. Žiaľ, bol som na správnom mieste, ale v nesprávny čas.
Miroslav Bulejčík
SKÔR NEŽ MA ZABIJE?
Opäť to isté. Pre niekoho všedný deň, pre iného kríž. Skúška ohňom, osud, pokúšanie diabla, Boží trest? Prečo práve ja? Čím som si to zaslúžila? Spáchala som snáď smrteľný hriech? Je to môj osud, sama som si ho vybrala! Milovala som ho, môjho muža. Bol fajn, aspoň na začiatku. Pozorný, milý, robiť sa mu síce nechcelo, .... ale to som nevidela. Nechcela vidieť! Varovné signály boli. Matka, suseda, dokonca i otec. Netlačili. Len jemne naznačovali, nechceli ma zraniť. Jediný brat, jedine on sa ma na rovinu spýtal, či viem, čo robím. „Dobre si to rozmysli, nie je to na týždeň, ale na celý život, budeš s ním žiť celý život,... je on ten pravý?“ Bol. Aspoň v ten čas, zamilovaná.
Miroslav Bulejčík
TELEFÓNNA BÚDKA
Zvoní. Rinčiaci, prerývaný zvuk. Odlišuje sa od denného chaosu. Naliehavý cengot. Adresovaný niekomu anonymnému. Ľudia. Čakajú, otáčajú hlavou, zastavujú sa. Nutkanie. Pocit vojsť a zdvihnúť ho, SLÚCHADLO. Niekto volá a niekto je volaný, ale..... strach, intimita, prostredie, výber poslucháčov? Nikto sa nenašiel! Dvojminútový intenzívny cengot ustal. Dialóg sa nekonal.
Miroslav Bulejčík
DEDKO
Som tichý, sympatický, prešedivený, ešte vitálny starý pán. Mám 85 rokov. Bývam v jednej malebnej horskej dedinke pod Tatrami, kde každý každého pozná. Som starý mládenec. Niežeby ma ženy nechceli, práve naopak. Stali sa mi osudnými. Vlastne osudným sa mi stal SEX – neustály hlad po žene, slečne, dievčinke. Musím trošku poopraviť tento príbeh. Už nežijem (toto je len moja energia, myseľ, ktorá blúdi svetom, až kým nespočinie v Tebe, už musím konečne nájsť, vytúžený kľud!!!). Som mŕtvy, už 5 rokov! „Opustil nás v pokoji a s úsmevom na perách.“ (otrasný citát, vôbec nezodpovedá skutočnosti).
Miroslav Bulejčík
KUFRÍK...
Konečne. 7 mesiacov. Blbých 7 mesiacov. Ale stálo to zato. Podarilo sa mi zistiť, čo má v tom prekliatom kufríku. Volá sa Peter Kráľ. Pracuje v banke. Tridsiatnik, výška 170 cm, silnejšej postavy, šedo-zelené oči, nakrátko ostrihané vlasy a také ryšavé fúziky. Každé ráno, od pondelka do piatku, 7. 35. Vždy rovnaká trasa. 7. 35 odchod z domu. Je presný ako švajčiarske hodinky. Pred bránou sa natiahne, obzrie sa naľavo, novinový stánok, zakýva majiteľovi. 7. 36 vydá sa napravo, dolu ulicou. Rezko vykračuje. 7.39 po 100 metroch od domu sa zastaví. Podozrivé správanie!
Miroslav Bulejčík
SUD...
„Už po stýkrát, nechoď do tej stodoly, niečo sa ti stane. Môžeš bez toho byť, radšej sa choď hrať von s kamarátmi a nech ťa nevidím obšmietať sa pri tých sudoch, stratíš sa!!!“ Mhhhhm, nemôžem si pomôcť, ale nahnevať suseda. Príjemný pocit. Ktovie čoho sa tak bojí? Ale čo, raz to určite zistím! Som zvedavý čo vzácneho sa tam nachádza?
