P.S.: Ďakujem všetkým blogerom a diskutujúcim za ich príspevky. Pozitívne mi vyčaria úsmev na tvári a negatívne? Tie ma naštartujú k ďalšej činnosti :-). www.helpinvest.eu Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, Poviedky, Súkromné, Nezaradené, Politika, Veda, Médiá, Poézia a próza
Už je to tak, stratil som časť, kúsok, maličké koliesko. Hodinky už viac nejdú, nemôžu. Nemá ich čo poháňať. Niekde v spleti súčiastok nastal zlom. Prerušilo sa spojenie a nikto nevie nájsť odpoveď. Čo sa stalo a prečo práve tieto hodinky? Už 27 rokov ukazovali správny čas. Nebolo treba baterky, nebolo potrebné naťahovať, jednoducho šli a nikto sa nesťažoval. Kde to zamrzlo, a prečo práve teraz?
Piatok večer. Sám. Fľaša vína, špinavý stôl. Štvordňový, už pomaly plesnivý chleba, ohlodané kuracie kosti a „smrad“. Zápach vynárajúci sa z omietky, zmiešaný v bolesť toho to dňa. Všetko je krivé, smutné. Holuby prestali spievať. Každodenné hrkútanie, hrkú, hrkú úúúú,.... Nič nemôžem robiť, iba zatlieskam. Modlím sa,... aspoň jedna hodinka, óóó BOŽE, aspoň jednu hodinu pokoja! Potrebujem ho! Niekde v diaľke buchot, „rámus“, výkriky, smiech, nadávky. Zábava, diskotéky, puby, krčmičky. Sú všade. Pohyb. Nočný život, jeho plné mesto. Prečo sa potom cítim tak sám, opustený, nemilovaný, zronený, vyžmýkaný,.... bez viery, iskry nádeje, pocitu šťastia??? Čo ma núti „myslieť“, už nechcem, zakazujem, bránim sa,..... pred sebou samým. Bolesť v hrudi. Nie fyzická, ale pichá, „rve“ vnútro, hlodá. Obnažuje. „NAHÝ!!!“
Určite si poviete, „čo za úchyla to môže byť“? Sex so žehličkou? Nereálne, stupídne, hnusné! Kto za človeka môže niečo podobné napísať? Jeho IQ (teda moje:-) sa pohybuje hlboko pod bodom mrazu. Ani sám presne neviem. Prečo sa tieto myšlienky vynárajú, a odkiaľ sa vlastne berú?
Slovensko milujem, nie som nejaký extra PATRIOT, ale ….. - je to moja RODNÁ HRUDA, vyrastal som tu, - mám tu PRIATEĽOV, - SLOVENKY (naše zlaté dievčatá) sú fakt nádherné (obrovské množstvo na km2), neviem ako je to možné, ale v tomto sme fakt výnimoční, - ĽUDIA, dobrí i zlí, rozumiem im a viem sa pred nimi obhájiť (možno je to rečou, ktorú ovládam najdokonalejšie, zatiaľ:-)), - mám „TAKÝ ZVLÁŠTNY POCIT“, pri návrate domov (na jednej strane som šťastný, že som doma, no aj tak ma to ťahá preč, skúsiť, vidieť, zažiť, obohatiť sa poznaním, načerpať novú silu, ako keby si ma domovina privlastnila zo strachu, že tam vonku okúsim niečo nové, lepšie), - CHLEBA, výnimočne chutný a na výber množstvo druhov (vidieť, že mi ako malému chlapcovi babka pripravovala len to najlepšie, pravý domáci chlieb, kto nezažil, len ťažko dokáže cítiť vôňu života, silu múky, vody a kvasu), - VODA, presnejšie minerálky, stolové vody, máme ich množstvo, rôzne chute, vône, farby, s bublinkami aj bez (až keď som odišiel, uvedomil som si život, čo som mal priamo pred sebou, nevenoval som tomu žiadnu pozornosť, preceňoval cudzie a podceňoval domáce, mnohokrát lacnejšie, chutnejšie i kvalitnejšie), - VZDUC
Prší. Teplý májový dážď. Stojím na zastávke autobusu a čakám. Premoknutý. Keby som tušil ako bude ráno, určite si zo sebou zoberiem dáždnik. Bezvetrie, teplo a dusno. Najskôr mi to pôjde až o 56 minút. Obzerám sa dookola. Ľudia sa prechádzajú, usmievajú. Nikto sa neponáhľa. Dnešný dážď je naozaj skvelý, na dotyk príjemný, bez nečistôt (aspoň na prvý nádych), bez nárazov vetra, bez náhliacich sa tiel, dokonca i doprava ustala, ... Zdvíha sa vánok. Nastavujem tvár. Znenazdajky ma prepadne pár kvapiek, chladia a stekajú do očí. Vdychujem silu tohoto dňa. Ovzdušie chladne. Začína byť zima, striasa ma. Buchot!!! Z poza rohu sa vynára postava. Žena. Môže mať okolo 25 rokov, 170 cm vysoká, gaštanové vlasy, biela – premočená blúzka, tmavo čierne, manažérske nohavice (úradníčka, možno právnička, študentka?), čierne – lesklé topánky na nízkom opätku. Ovešaná taškami. Náhli sa.
