Za rukáv ma ťaháš, s veľkým srdcom,bez objatia i bez bozku.Plán je to, či trik? Tápam,už len krátko, na ramene cítim ružu.Prekvapenie veľké, rozum zastal,hľadám slová, slza na krajíčku.Som doma a šťastný, žiaden vazal,dobre to vieš, i pres to mi podávaš ruku.Hrám tvoju hru, prijímam ťa,si môj anjel a neustále to zahováraš.Karty už nerozdáš a rýchli koniec ťa neláka,svoju výhru mám, na kolená mi sadáš.Spúšťaš slová ako verklík, z ostra,jeden, dva, tri... a milión slov v sekunde.Usmievam sa, nemohúci a bez olova,si víťaz našich hier, najbohatší diamant v rotunde.Čas plynie, bez prestávky,krokom pomalým sa kníšem, klopem.Kľúče kdesi doma ležia, ver, či never, bez pretvárky,staroba doľahla, o lásku žobrem.Spomienky sa už len chytám, matne,na anjela s ružou, veľký krik.No okamihy sú to krásne,len moje, tvoje,... a naše básne.
15. mar 2009 o 08:54
Páči sa: 0x
Prečítané: 656x
Si môj anjel
Otváram bránu, kľúče vo vačku, krokom radostným bežíš. Očičká ligocú sa ti v rozpuku, na rukách svojho macíka držíš. Pohladenie po tvári, vidím formu, je to póza, gesto, iba pre mňa. Som tvojím kráľom, bez pátosu, a ty moja princezná, vysnená.
Miroslav Bulejčík
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
