Jesenná slza Vánku

Jeseň, obdobie dažďov, nezbedného vetra, opadaného lístia. Svet vášní z leta sa upokojuje a my sa snažíme nájsť útočisko pred chrípkou, nečasom. Alebo možno si len ukradnúť trochu súkromia v tomto uponáhľanom živote. Kolobeh sa opakuje. Opäť a odznova, až na ňu. Nazvime ju Vánok. Ja viem, Vánok, nie je meno vhodné pre ženu. A ešte tak krásnu. Ale, má to svoje opodstatnenie! Vánok mala gaštanovo žlté vlasy zastrihnuté do postupna. Z vnútornej strany červený melír. Keď sa otočila, v lúčoch slnka to vyzeralo ako blesk. Žiara z jasného neba. Modré, výrazné oči. Trošku neprístupné, ale šibalsky živé. Tvár spokojná, v oválnych rysoch. Neprezrádzala veľa na prvý pohľad, ale keď ste sa na ňu zadívali viackrát. Všimli ste si to. K tej žene vás niečo priťahovalo. Bolo to ako magnet. Váš protipól, ktorý chce, aby ste sa priblížili čo najviac. Púta vás k sebe. Avšak len po istú hranicu. Ako náhle dosiahnete tento bod, je tu stop. Zákaz! Už sa na mňa nemôžeš dívať, nemôžeš ma cítiť, nemôžeš ma vnímať,... Som tu, ale to je všetko, zabudni na mňa! Už štvrtý rok tam bola. Ako každú jeseň, na chlp presne. Či pršalo, svietilo slnko, dul vietor, padalo lístie,... tam stála. Na kopci pod najväčším dubom v parku opierajúc sa o kamenný múrik. Pohľad uprený v diaľ, vejúce vlasy v jesennom vánku vždy perfektne ladili s touto scenériou. Ani neviem prečo, Vánok tam patrila odjakživa. Bola súčasťou prírody. Ona bola príroda!Všetko sa zdalo perfektné: ona, jeseň, vánok, západ slnka, obrovský dub. Ale nebolo, jej tvár bola smutná. Plakala! Koľkokrát som šiel k nej, snažil sa prehovoriť, utešiť ju,... až po hranicu. Nejaká sila, démon, strach, bojazlivosť, rešpekt mi v tom zabránili. Sadol som si na lavičku a nedochádzal pochopiť, čo sa to so mnou deje. Avšak nebol som jediný.Žiaden chlap, žena, dokonca i páry neboli schopné preniknúť touto pomyslenou hranicou. Lavička v parku bola naša strážna veža. Všetci sme vedeli, že niečo nie je v poriadku a i tak sa nedalo pomôcť. Bola mojou múzou po štyri roky. V daždi, vetre, v slnečných lúčoch, som tam postával a premýšľal. Nad sebou, nad Vánkom, o svete, o príjemných i o zlých veciach. Bol som rád, že je tam. Bola mojím rozhrešením v chvíľach smutných a potešením počas pohody. Deň čo deň tam bola po celú jeseň. Presná ako hodinky. Celý rok som premýšľal ako sa k môjmu Vánku priblížiť. Odhodlaný, s presným plánom som čakal na prvý jesenný deň. Prišla! Pomalým precíznym krokom sa priblížila k dubu. Objala ho a podľa zvyku sa oprela o múrik. Tvár nastavila vánku a slnečným lúčom. Avšak dnes tam stála o niečo dlhšie. Hladila kamene s takým citom, až som nadobudol dojem, že sa modlí, ako keby si chcela uchovať tento okamih na večné veky! Jemne sa natáčala mojím smerom, k lavičke, kde som sedával. Vedela to. V jesennom šere som zahliadol jej tvár zmáčanú v slzách. Na okamih, ktorý trval večnosť sa zastavila a usmiala! Nastal deň D, plán, ktorý zrel v mojej hlave celý rok. Už som nesedel na lavičke, ale stál pri dube, opretý o múrik. Preventívne natáčam oči k slnku, nech ma oslepí a nemusím vidieť ako prichádza. Nechcem, aby sa čokoľvek stalo. Hoci len malinké zaváhanie. Dúfal som, že sa pri mne zjaví a už nebude inej cesty späť, len prehovoriť, povedať to, čo ma už máta päť rokov. Neprišla!Už dvadsať minút meškala. Začal som sa báť. Strach pomaly prenikal mojím telom, obaľoval kosti, zapĺňal myseľ. Predtucha, tušenie,... Ruky robili nekoordinované pohyby po skalách, už som neovládal svoje telo, svoje pocity. Pocit prázdnoty! Až náhle, zavadil som o kameň. Veľká skala sa s hrmotom zosunula a ... pod ňou bol list! List adresovaný mne! „Môjmu neznámemu, ktorý sedával na lavičke pod dubom.“ „Drahý neznámi, dúfam, verím, že sa tento list dostane až k tebe, môj neznámi. Ak ho teraz čítaš, vedz, že som už na ceste do Ameriky aj s mojimi rodičmi. Cítim, že sme spolu spojení, myslím si a chcem tomu veriť, že niečo podobné cítiš i ty.Chcem sa s tebou rozlúčiť a povedať Ti posledné zbohom. Už nikdy sa nevrátim domov, do môjho parku. Už ťa nikdy neuvidím.Ako malej mi diagnostikovali chorobu očí. Postupné slepnutie, ktoré neskôr prejde do mojich nervov, svalov,... Najskôr oslepnem a potom sa zo mňa stane kripel. Bojovala som proti tomu deň čo deň celých päť rokov. A včera som videla svoje posledné slnko, cítila vánok, padanie lístia, zelenú, šedú, sivú farbu kameňov a teba. Chcela som ťa vidieť a naposledy si zapamätať tvoju tvár, oči, chcela ťa cítiť. Bála som sa, óóó Bože, koľkokrát som k tebe chcela prísť a niečo Ti povedať, koľkokrát som ťa chcela pohladiť a možno i pobozkať. Odpusť, že som to tak neurobila. Bála som sa, bojím sa o teba.Nikdy sme sa spolu nerozprávali a ani sa nepoznáme, ale i napriek tomu cítim, že si môj, že sme spolu nejakým spôsobom spojení.Ďakujem Ti, že si tam bol, že som to cítila, tvoj pohľad, tvoj úsmev. Že si tam bol pre mňa. Stal si sa mojím snom, časťou môjho života. Nikdy som si nemyslela, že to budem cítiť, že si to priznám a budem niekoho milovať. Budem sa o niekoho báť. Dúfam, že to vo mne zostane navždy v mojom postupne sa strácajúcom mozgu.Prosím nesnaž sa ma kontaktovať, nechcem aby si ma videl. Nechcem vidieť ľútosť ani žiaden súcit. Tento svet sa pre mňa stal krásnym, aj vďaka tebe. Chcem si ho uchovať čo najviac.Bol si pre mňa vánkom, mojim svetlom v tomto pochmúrnom svete. Ďakujem Ti môj neznámi!“ V prvom momente ako som dočítal tento list, som sa cítil prázdny. Ešte som si naplno neuvedomoval, čo to pre mňa znamená, až teraz.Ona, môj Vánok, tam už nikdy nebude, už nikdy neuvidím jej siluetu, vlasy vejúce v jesennom vánku. Už tam nikdy nebude! Nikdy sme sa spolu nerozprávali. Nikdy nepobozkali, nikdy som ju nepohladil po tvári, nikdy,... Ale videl som ženu, krásnu bytosť s ktorou som spojený. Už som si odpustil svoj strach, nie pre seba, ale kvôli nej. Možno máme spolu viacej okamihov, ako bolo v živote možné.Verím tomu!