KUFRÍK...

Zastane. Otočí sa okolo svojej osi o 360º. Skontroluje retiazku na pravej ruke. Chráni masívny čierny kufrík s titánovým držiakom a trojitým číselným kódom, upevnený k ruke. Druhý koniec mizne niekde v konštrukcii.Všetko je presné, zosynchronizované. Pedantné, do najmenšieho detailu. Jediné čo ma vždy prekvapí, je tá posratá otočka.Prečo? Čo tým sleduje? Chce, aby si ho všimli? Zvyk? Načo je niekomu pravidelná otočka, raz denne? Nech je ako chce. Na túto banálnosť už nikdy neprídem. Už tento týždeň. Ukradnem ho tento týždeň. Vo štvrtok, možno v piatok. Okradnem ho v tmavej uličke pod bankou. 7. 40 prechod cez križovatku.7. 42 prechod cez detektor kovov a výbušnín. Prehliadka trvá 3 – 5 minút. Vrátnik Emil, pracuje v pondelok, stredu a v piatok. Kašle na všetko. Má to v popise práce, urobí len bežnú kontrolu. Edo? To už je iná káva, v utorok a vo štvrtok morí všetkých zamestnancov aj 10 minút. Iba Petra 5. Ktovie prečo? Asi sú dobrí priatelia. Párkrát som ich videl v kine a na pive. Mám taký pocit, že obaja sú teplí. „Buzíci!“12. 30 obed. Vyjde z kancelárie, kufrík stále pri sebe. Ale....., každý druhý štvrtok a každý tretí piatok, ju nemá. Retiazka proti krádeži chýba. Nedbanlivosť, zámer???Tohto chlapíka asi nikdy nepochopím. 12. 55 prechod cez tmavý tunel pod bankou. Ááááno, moja šanca.Jediná šanca!Žiadne kamery, vrátnik, žiaden policajt. Náhodní diváci, nanajvýš piati. Upratovačka, pravdepodobnosť výskytu 1 krát za mesiac. Je na dovolenke. Riaditeľ banky, totálny mumák a bojko. Za 7 mesiacov sledovania som ho videl len 2 krát, aj to po 13. 15. Vrátnik Emil. Nevyspytateľný! Ale tento týždeň hlásili až 40º C. Úradníčky budú viac vyzlečené ako oblečené. Emil je veľký „chlípnik“, určite bude slintať niekde pri sklenenej vitríne. Aby mal najlepší výhľad na tie najkrajšie pipky. Bezdomovec Chujo a jeho pes Trixo. Asi dám anonym policajtom, že obťažuje zákazníkov. Keď to nepomôže, pošlem na neho „sociálku“, alebo ešte lepšie, pošlem na neho ochranárov za týranie zvierat. Minimálne 2 milióny Sk, 100 000 dolárov a prvé dva týždne v mesiaci i 250 000 eur. To bude korisť. Mám vystarané až do smrti. Odletím niekde do Kanady, na Nový Zéland. Postavím si zrub, nakúpim všetko potrebné náradie a budem žiť na samote, nikým nerušený. A možno si zoženiem aj nejakú ženu, najlepšie Thajčanku, bude variť, prať, žehliť.Krásny život. Dúfam len, že tých nejasností nie je priveľa. Musím myslieť na všetko, do najmenšieho detailu, nik a nič ma nesmie prekvapiť, na všetko musím byť pripravený. 30 centimetrová kovová tyč. Ovalím ňou svoju obeť, ale až potom, keď prezradí číselnú kombináciu. Sekáčik na mäso, odtnem mu ruku. Dúfam, že ho nebudem musieť použiť, je na viac ako 90 % isté, že ruku nebude mať pripútanú. Šedá lepiaca páska, spútam a zalepím ústa.Čierna látka. Do tmavého podchodu sa hodí, čím neskôr ho nájdu, tým viac času budem mať na útek. Prenosný chladiaci box. Nenápadný a v tento sparný týždeň jedna z najpoužívanejších vecí. Z vnútra potiahnutá hliníkovou fóliou. Mala by zabrániť prípadnému signálu z kufríka.Strelná zbraň – dokonalá atrapa Lugera, prerobeného na „poplašáky“. Predpokladám, že v tej tme ju nespozná ani profesionálny vojak. Ak by ho to náhodou nepresvedčilo, v zálohe je dýka, bude striekať krv! Určite nebude klamať. Keď ide o život, idú bokom všetky žarty, a pre cudzie peniaze? Ja by som určite nebol žiadny hrdina. Ale musím byť pripravený i na najhoršie. Auto zaparkované za bankou, pod tmavými košatými lipami. Deň D.Posledná „sledovačka“. 15. 7. 2005, piatok. Všetko prebieha podľa plánu. Čas sedí. 7. 39 hod. otočka. Ale pozor, nasleduje druhá. Pozor!!! Niečo sa deje. Vnútorný inštinkt vraví „choď od toho, choď preč, niečo sa pokazilo, systém, harmónia je narušená!!!“Idem ďalej, už sa to nemusí opakovať. Risknem to.Všetko ostatné je v poriadku. Sedím, čakám v kaviarni. Kľudnejší, ale stále ten pocit. Vonku je 35º C v tieni, pot. Oblieva ma chladný pot, chce ma vystríhať, ochrániť?12. 45 čakám. V tmavom tuneli pod bankou. 12. 48. Ide. Je 7 minút v predstihu. Čo sa to deje? Niečo sa kazí!Pred tunelom zastal a ..... óóó Bože, on sa znova otáča. Akoby ma cítil, určite vie, že tu naňho čakám, čo tým sleduje, prečo sa mi ukazuje? A čo retiazka?.... nemá ju.Len si to nahováram, prelud. Ide mi naproti, naprieč svojmu osudu, už je to tu, nesie mi peniaze.....Prehadzujem cez neho šatku, nečakám a režem.Pridusene vykríkol.Kufrík. Padá na zem.„Číselnú kombináciu, inak ťa podrežem, tie posraté čísla, inak ťa zabijem“.„Nechajte ma žiť, nezabíjajte ma, prosím, sú to tri nuly, tri štvorky a tri päťky“. „Nerob si srandu, aký debil by si dal takéto čísla?“„Prísahám, je to 0, 0, 0, 4, 4, 4, a 5, 5, 5.“„Nech ťa Boh chráni, ak klameš!“ Skutočne, on naozaj neklamal. Kombinácie sedia. Zámka sa otvára. Pokúša ma to nazrieť, inštinkt. „Počkaj, určite tu bude nejaký výbušný mechanizmus? Otvorím to pred tebou!“„Nie, to určite nie, treba počkať 5 minút, kým sa deaktivuje, treba ho len nechať odistený.“Cítim, chveje sa. Má strach, že ho opäť podrežem. 12. 52 zviazaný, ústa prelepené páskou. Pre istotu som mu zalepil aj rezné rany. Nemusím byť predsa vrah. 15. 55 v aute. Vedľa seba chladiaci box a v ňom kufrík, moje peniažky. Milióniky, doláriky, eurá a ktovie, možno i nejaké dlhopisy na doručiteľa. Moja krásna a bohatá budúcnosť. Už idem,... môj zrub, moja samota, o chvíľu sa stretneme.13. 30 podzemné garáže letiskového supermarketu. Plná špička, možno až 10 000 potenciálnych pasažierov. Medzi nimi ja, smer Kanada. Za 20 minút letím. 13. 37 z opatrnosti som nechal 7 minút, napätými rukami ho otváram. Nič. Ticho. Je ťažký, váži aspoň 10 kg. Otváram a ..... mechanizmus, malý LCD monitor, drôtiky a šúľky, žlté šúľky, je ich aspoň 50, naplnené nejakou plastelínou. Nechápem. Na obrazovke sa začal pohybovať nápis, „GRATULUJEME VÁM, PRÁVE STE SA STALI SÚČASŤOU SVÄTEJ VOJNY!!!“Spustil sa odpočet 5, 4, 3, 2, 1.....