SKÔR NEŽ MA ZABIJE?

Prešli dva roky. Nič sa neudialo.... s odstupom času to už vidím inak. Malé okamihy, nepravidelné príchody, parfum inej ženy, dych po alkohole.„Len priateľská návšteva lokálu“, vravel. A bolo ich čoraz viac. Navrávala som si, to sa poddá, prestane, určite je unavený (z práce??? Na dlhé naliehanie sa konečne zamestnal, po troch rokoch.), asi ho držím príliš nakrátko, nech sa zabaví .... vráti sa ku mne a bude lepšie. Naivka!!! 5 rokov života. Dcéra tri roky a syn, v kolíske. Moje poklady, živé zlato a striebro. Plne som sa oddala materstvu. Prvé kroky, úsmev, bľabotanie, rajská hudba môjho srdca. Dve slniečka, svetlé body pre ktoré žijem, moje deti. Dám im všetko, svoju lásku!!! Nebyť ich, utečiem. Bitka.Prišla z nenazdania. „Prečo sa nám nevenuješ? Máš deti, tvoje deti, sú nádherné, zdravé.“Prvá facka. A riadna. Spadla som na podlahu, na hranu kovovej stoličky, dieťa na rukách. Inštinkt, materský pud,.... strach, nie o seba (mne už nemá kto pomôcť), ale o dieťa, svoju krv. Privinula na prsia, chránila hlavičku.Úder do hlavy ochromil, no nezlomil. I keď s prerazenou lebkou a na pokraji bezvedomia, pripravená trhať, vraždiť, ochrániť moje slniečko. Júlia plakala. Jej mamička bola v bezvedomí.... 12 rokov. Júlia 10 a Tomáš 7 rokov. Robia mi radosť, inteligentné, hravé,.... avšak. Príliš skoro dospeli. Nie z vlastnej viny, kvôli mne, môjmu pokazenému životu. Boli svedkami nespočetných bitiek, ponižovania, týrania, fyzického i psychického násilia, urážok. Chránili ma, plakali pri mne, snažili utešiť.„Prečo to ocko robí? Mamička zobuď sa!! Prosím, zobuď sa! Nebi nás, budeme dobré....“Nevládala som ďalej, chcela zomrieť. No nedokázala, nemohla.Moja smrť by nič nevyriešila.A pokazila by som budúcnosť, život mojich detí. Mreže.Sedím v uzavretej miestnosti, na oknách mreže.Ticho.Len škorec, poskakuje na náprotivnom strome. Som v blázinci. Ťažký prípad. Že vraj som vraždila, pochytil ma amok. Smrť, ovládla ma túžba zabiť, vynulovať, vyčistiť, nechať zmiznúť, rozdrviť, pošliapať, zahrdúsiť,....môjho muža. Jediné na čo si pamätám, je krv. Bola všade, na oknách, podlahe, na rukách, šatách, noži. Zvierala som ho v ruke a po do mnou manžel.„Dokiaľ nás smrť nerozdelí.“Óóóó Bože, formulka. A možno??? 20 rokov.Stojím nad vykopaným hrobom, pre môjho muža.Zomrel. Konečne. Osem rokov to trvalo. Z kómy sa už neprebral.Po lavici dcéra, dospelá a sebavedomá, napravo syn, mladý muž. Podopierajú ma.Plačem. Prečo? Žeby z lásky? Nie, tá pominula dávno, pri prvej facke. Z ľútosti?Možno. Ale ku komu ju mám cítiť?Plačem nad zbabraným životom. Všetko na čo som siahla, sa pokazilo. Vlastne všetko nie, vychovala som deti, svoju krv, milujúce a samostatné bytosti, poznačené ohňom a zocelené láskou.