SUD...

Prešlo 25 rokov.Už nie detská zvedavosť ale nutnosť, pohnútka objaviť. Rozlúštiť záhadu.Niekde som čítal, že v starých dubových sudoch je víno najlepšie, pomaly zreje. Čím staršie, tým lepšie.„Tak čo sused, kedy ma už konečne ponúknete z Vášho?“ Len zahundral, „všetko má svoj čas, svoj čas, raz určite, raz určite, ešte mi chýba, ešte je ich málo.“49 obrovských sudov, každý má určite 200 litrov. A že ich je málo. Už má 80 rokov, som zvedavý, kedy? Nikoho nemá, do nikoho sa nestará, fajčí ako Turek. Senilný šašo je to, kto to kedy videl hladkať sudy. Ale nech, nikto si nesťažoval. Život, starosti, rodina, deti, stres v práci, všetko ma tak pohltilo, že nejaký starý ufrflaný dedko a jeho úchylka. Dokážem existovať i bez toho.A stalo sa, zazvonil telefón. Sused, „príď dnes večer ku mne, ukážem Ti, čo je vo vnútri.“Všetky schôdzky som zrušil. Konečne. Víno, vínko, alebo nejaké domáce? Uvidíme, aký je pracant. Privítal ma vo veľkej stodole. V strede masívny stôl, dve stoličky a 49 poldecových pohárikov v dvoch radoch. Z toho som vydedukoval, „bude ochutnávka!!!“A sud, 50-ty sud, otvorený. Nový. „Ty budeš môj posledný, je pre teba. Už som starý, nevládzem. Sadaj, mám pre teba prekvapenie. Začneme. Prvýkrát v roku 1955, mal som vtedy 30 rokov, plný síl, odvahy a elánu. A potom každý rok jeden, jeden darček.“ Prehlušil mi chod myšlienok, nechápal som, aký darček? „Venujete mi sud, s vínom?“„Nielen to synak, nielen to, ja ho urobím priamo a len pre teba, už nikdy nebudeš piť lepšie, už nikdy.“ Prvých 15 pohárikov, „otrasne kyslé sused“.„Každý sa učí synak, každým dňom sa zlepšujeme.“Mal pravdu, každý ďalší bol chutnejší, voňavejší,.... Pri 45-tom poháriku sa mi zazdalo, že cítim Paľa. Respektíve jeho husací parfum. Vždy sme sa z neho smiali, keď prišiel do kostola. Miloval húsky, kačky. Staral sa o ne, čičíkal ich. Široko ďaleko nebolo krajšej hydiny.Len ten smrad, teda vôňa, ako to on nazýval. Pred štyrmi rokmi odišiel do Ameriky. Splniť si svoj detský sen. Ranč, kone, prasce, kačky, dobytok, ale hlavne húsky. Škoda že nedal o sebe vedieť, ale ako ho poznám, iste sa mu darí. Posledný. 49 pohárikov.Hlava oťažieva, mdloby, teplo v žalúdku a len spať, ťahá ma to strašne spať, som na smrť unavený. Sníva sa mi o víne, mojom súdku a skvelom susedovi, óóó Bože, máme skvelého suseda. Slnečný lúč, hrejivé pohladenie, presvitá, kruhovým otvorom.Cítim pach dreva. Je to dub. Tma, prečo je tu taká tma?Podvedome siahnem po vypínači. Odpor. Ruka mi narazí do steny. Divné. Je zaoblená smerom ku mne. Vstanem.Bolí. Je mi na vracanie. Už sa uvedomujem, som v nejakom guľatom úzkom priestore, zavretý. Nič, len tma, vlastne otvor, nad hlavou. Vstávam, najviac, čo to dá. Musím zistiť. Nájsť odpoveď.Počujem buchot, niekto niečo nesie, ťahá, vlastne áno, je to gúľanie nejakého veľkého skleneného demižóna. Sused. Určite je to on.„Halóó, susedko, tu som, pomôžte mi von, prosím. Nastražím uši k otvoru. Áno, počujem ho, niečo si mrmle,....„Už je čas, môj posledný súdoček, darček, láska, budeš unikát......“Niečo na mňa tečie. Víno. Óóó nie, prosím nie, už nechcem, nie, už nikdy.....!!!