Ako ma slovenská BYROKRACIA naučila myslieť!

10.30 prvý kontakt. Vrátnik mi odporučil 2.poschodie, naľavo, dlhá chodba, čísla dverí 101 – 116. Zámerne neuvádzam odbor, pretože všade je to rovnaké (ak máte lepšie skúsenosti, gratulujem!). 10.32 druhý kontakt. Pripravím si podklady, potvrdenie zo školy a široký úsmev (veľmi dôležité). Zaklopem na dvere č. 101 a otvorím. Úradníčky sa zjavne potešili. „Mladý, pekný, vysmiaty od ucha k uchu a ešte k tomu aj parádne nahodený“. Ihneď ma obkolesili s otázkou čo potrebujem. Vyložil som svoju požiadavku.„Kto vás poslal? Prečo to chcete? Na čo vám to bude? To je tajná informácia! To je veľmi drahá vec, len k nahliadnutiu. A vlastne, ak nemáte povolenie od XY (dotyčný pracuje až na ministerstve), tak ľutujem.“ Snažím sa ako viem. Vysvetľujem, že spolužiaci to už dávno majú. Že ona sama im to dala. Keď prezradím jeho meno, len si povzdychne „to bolo včera a nebol sám!!!“Citujem zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Prosím! Vyťahujem odporúčania zo školy. A? Pomaly ju obmäkčujem. Už už sa zohýna, že mi ju podá (mapu, dátum výroby 1952). V tom, si ale spomenula, že ju jednoducho nemajú a v blízkej budúcnosti sa k ním už ani nedostane. 10.45 tretí kontakt. Vchádzam do dverí č. 102. „My tu s týmto nerobíme. Načo to potrebujete? To je chránené autorským zákonom (mapa z roku 1952, autor si iste nárokuje na honorár :). To tu ani nemáme (na celom odbore). Teraz si spomínam, bol tu taký chlapec pred vami a on si ju zobral (už je verejnosti prístupná)...“ 10.57 štvrtý kontakt.Vo dverách č 103 – 106 sa so mnou vôbec nebavili. Dvere č. 107 – zatvorené. 11.10 piaty kontakt.Vo dverách č. 108 a 109 sa mi ospravedlnili, že nemôžu pomôcť. Odporučili ma na dvere č. 101, že to tam majú na starosti a ochotne mi pomôžu. Voči námietke o predchádzajúcej skúsenosti sa dobre pobavili a významne si poklepkali po čele. 11.15 šiesty kontakt.Vraciam sa na dvere č. 101. Odvolávam sa na Mgr. XY zo dverí č. 109. Úradníčke to nedá a zájdeme za dotyčným pánom. Diskutujú asi 10 minút. Záver: určite to majú na čísle dverí 110. 11.25 siedmy kontakt.Dvere č. 110, zatvorené pre chorobu. Dvere číslo 111 – 116 zatvorené, obednajšia prestávka!!! 11. 30 totálne vyčerpaný, deprimovaný, naštvaný na celý svet, si sedím v koženom kresle oproti dverám číslo 116. Premýšľam o svojej budúcnosti. Ak to do troch dní neodovzdám, budem si musieť preniesť skúšku do ďalšieho semestra (to je ten lepší prípad). Alebo si zopakujem ročník (ak si profesor zmyslí). Jednoducho sa na to vy...., skončím zo školou a nebudem sa musieť zaoberať takýmito hlúposťami. Pôjdem robiť, zarobím si peniaze a môžem sa vykašľať na tento „skvelý“ systém. Nič lepšie ma nenapadlo, a tak som si vybral desiatu. S plným žalúdkom sa lepšie premýšľa! 12.20 na chodbe nastal nebývalý ruch. Obed skončil a tak sa množstvo zamestnancov vracalo do práce. Zo skupinky sa oddelil jeden pán, smeroval ku mne. Na štítku na ľavej strane obleka mal napísané RNDr. XY, prednosta odboru (nejakého odboru:). Neviem či ma osvietilo, ale povedal som si, teraz alebo nikdy. „Dobrý deň pán Dr. pozdravuje vás profesor XY (z nemenovanej fakulty)“. Evidentne ho to zaskočilo. Bolo vidieť, že nikoho s takýmto menom nepozná. Počas môjho monológu o vymenovaní všetkých profesorových titulov, spomienke na ministerstvo, zahraničnú stáž a spolupráci na projekte s medzinárodnou účasťou, sa tváril ako by som bol jeho najlepší kamarát z detstva. Po 5. minútach sa mi ponúkol, že mi všetko vybaví. Smerovali sme do dverí č. 101 (môj prvý kontakt na úrade v dnešný deň). Úradníčky boli totálne prekvapené, vôbec nečakali, že tak dôverne „poznám“ ich prednostu. A razom som dostal všetko, načo som si len spomenul (mal som chuť si vypýtať obed!!!, teraz by mi ho možno aj dali:). 12. 55 ôsmy a posledný kontakt s úradom v dnešný deň. Tých kontaktov bolo odvtedy neúrekom. Dnes však viem ako na nich. Dopredu si zistím, ako to tam funguje, zoznámim sa s niekým dôležitým, alebo sa aspoň nechám doporučiť. A hneď je na našom úradníckom nebi veselšie.