Charita, žeby klamstvo Vianoc?

Stresujúce, frustrujúce, nudné a ešte neviem akými slovami by som to pomenoval. Avšak výsledkom bolo jedno celé vrece šiat. Dokonca i mne samotnému sa nechcelo veriť, že som toho až toľko mal. Otázka nastala, čo s tým?Obzvlášť po pribudnutí dvoch ďalších vriec. Mamina v zápale a inšpiratívnom ovzduší upratovania, vyčistila svoju a babkinu skriňu. A keď sa pridala sestra s tým, že by potrebovala uvoľniť garáž. Pribudli k trom vreciam i nepoužívané paplóny a vankúše po babke. Bilancia úctyhodná, dva metre do dĺžky, dva metre šírka a dva metre výška vankúšov a paplónov plná peria, ktorá asi 40 rokov neuzrela svetlo sveta. I keď naoko nové, ale plné prachu. Čo s tým?Ani ja, ani nikto z rodiny to nechcel vyhodiť na smetisko. Šaty z 90-tich percent boli nové a zvyšných 10 percent bolo nosených možno len zo pár krát.Vankúše a paplóny sme pekne vyprášili a vyčistili.Konsenzus bol jednoznačný, charita!Pekné to slovo, že?Omyl! Prax ma úplne zaskočila. Žiaľ nie v dobrom. Charitu v Nitre som našiel jednoducho a rýchlo. Už som sa tešil, ako pomôžem deťom, rodine alebo ľuďom v Afrike.Zaklopal som na prvé dvere s tabuľkou na dverách charita. Vyletela na mňa nejaká pani, že čo klopem, že ma práve jednanie (kávička, hlasná hudba – perfektné jednanie) a že ona sa tým nezaoberá, že to musím o dvere ďalej. Dvere č. 2 boli zavreté. Po debate so zamestnankyňami, pani upratovačka a pani kuchárka, že nech to prinesiem. Budú veľmi radi! Aspoň sa pomôže chudobným rodinám a detičky budú mať kde spať. Potešilo ma to, ale i tak som sa opýtal, že čo na to šéfka?„Bez problémov, už tu takých bolo.“ Uistili ma. Na druhý deň som priniesol tri vrecia a pár vankúšov. Viac sa mi do auta nezmestilo. Prebrala to pani kuchárka s tým, že druhú várku donesiem poobede.V dobrej nálade som priniesol i druhú várku. Zaklopal na dvere šéfky. Ta mi s neskrývaným odporom v hlase začala vyčítať, že som im urobil problémy. Že ráno to nemal kto zobrať, že majú len jedno osobné auto a ona musí kalkulovať čo s tým. Že teraz neberú žiadne oblečenie a paplóny, že zbierka bude vyhlásená niekedy pred Vianocami a konečne, prečo som to priniesol im, že to mám zobrať bezdomovcom! Toto ma vytočilo! Spýtal som sa, či sú charita, či pomáhajú ľuďom v núdzi, postihnutím, alebo sa len prezentujú raz ročne, a to pred Vianocami. Pani manažérka zmiernila tón hlasu, a že nech ich chápem, že nemajú peniaze a nemá to kto odniesť! Ihneď som ju ubezpečil, že mi to nerobí problém a už keď som sa rozhodol to priniesť, tak to rád zanesiem na miesto určenia. Dvere č. 3, poobede, iná časť Nitry.Až tu som pochopil, že toto je skutočné charitatívne centrum. Dve zamestnankyne obklopené rómskymi spoluobčanmi mi s úsmevom na tvári poďakovali za ochotu, ale, že už majú dosť vecí a nemajú to kde dávať.Poďakoval som sa s dodatkom, že dúfam, že to aspoň niekomu pomôže a neskončí to na smetisku! Pri ceste domov v aute som premýšľal, či by nebolo lepšie si dať inzerát do novín, alebo ísť sa pozrieť do detského domova...Alebo ktovie, možno som mal ukázať pár bankoviek a riešenie by sa ako zázrakom našlo. Ale to už budem platiť aj za charitu? Ale veď za služby sa platí, či nie?