Dávam Ti posledné zbohom...

Vznášam sa nad riekou. Je tmavá a chladná. Vzduch presýtený tiesňou, bolesťou. V diaľke kvíli, zavíja strach. Stromy padlé, bez života, ovisnuté nad prúdom, ktorý sa vnára do priepasti. Nie! Pohlcuje ho papuľa. Čierna. Špirála smrti, ozrutný – besný psisko. Žerie všetko. A chystá sa i na mňa. Viem to, ale nemôžem urobiť nič. Pomaly a isto ma vťahuje. Chytám sa stromov. Praskajú. Prosím, modlím sa. Odpoveďou mi je ozvena smiechu. Sľubujem!Bližšie a bližšie, už vidím. Črty tváre, vôňa. Chápadlá. Obtáčajú chodidlá, kolená, brucho,... a krk. Hrdúsia. Bolí!!! Nemôžem dýchať. Kašlem. Škriabem sa,... kričím, „zachráň ma, zachráň, prosím, nie som až taký zlý, prísahám, urobím všetko,... len nie toto, bolesť nie!!!“Už len krok.A pohltí ma prázdnota. Zomieram! Už to viem. Proces je nezvratný. Odovzdávam sa mu. Osobe naproti, človeku bez tváre, bez citu, bez zľutovania.... bez srdca? Som si istý, je to skutočne on?Je predo mnou, preniká mnou strach! Ale. Cítim prázdnotu,... vlastne, prosbu. Áno, je to prosba!Povoľujem, otváram sa. Moje srdce začína cítiť, vníma. Už to nie je strach ale túžba. Začínam si uvedomovať niekoho. Tam. Naproti je niekto. On! Už nie strach, ani bolesť, ale .....TICHO!Ticho pred búrkou. Rozhodnutie! Je na dosah. Som na lúke. Šťastný. Veselý. Tieseň pominula. Zostal len opar, otázka. Kto to bol, čo chcel a .... prečo práve ja? Ráno.Spotený. Zničený. Pošliapaný. Zbitý.Prenikla mnou nádej. Dnes som nezomrel. I keď som mu nevidel do tváre,....Čaká na mňa odpoveď, už skoro.... Kopa haraburdia. Prehŕňam sa v spomienkach. Doma. Selektujem veci, fotky, darčeky, milé hračičky. Po rokoch sa ich nazbieralo kopec. Ja, i celá rodina. Spomienky, všade samé spomienky, akoby sa čas i život zastavil. Pre nás, pre mňa a možno i pre vás. Až,.... ležala na spodku. Fotka, ošúchaná rokmi. Dedko, vyobrazený ako kapitán, hrdý. Nikdy som ho nepoznal. Zomrel skôr, než som sa narodil.Ale, tá tvár, tie črty, ...... sú mi známe, už som ich videl.... Už sa nebojím! Nie strach, ale naivita mi zvierala hrdlo. Bál som sa pozrieť za. Za hranice života, horizont udalostí. Bál som sa nevedomosti, možnosti, že tam v nekonečne, prázdnote našich duší už nič nie je. A ono tam je, niečo skutočne existuje. Naša myseľ, fantázia nám otvára každý večer novú, trinástu komnatu. Každý deň dosiahneme,... nie, my presiahneme ten horizont....Je to realita, či fantázia? Dávam Ti posledné zbohom, dedko! Hoci sme sa nikdy nevideli, viem, že naše mysle sa spojili, aspoň v tento deň......