Farárova záhrada

Túžite po láske, lebo veríte, že je večná.Túžite po vášni, lebo chcete zažiť jej chápadlá.Milujete dotyk, vy viete, že je výnimočný.Podriaďujete seba, lebo veríte v jeho (jej) pravdu.Hľadáte odpoveď a pritom vás facká po tvári.Nechcete zomrieť, ale zabúdate žiť.Hľadáte studňu, no nechcete z nej piť.Veríte v osvietenie, ale nezohnete sa pre slamku.Máte strach z bolesti a možno stačí len podať ruku.Vinšujete všetko dobré, ale chýba vám úsmev na tvári... Až neskôr som pochopil, že život je jedna veľká jabloň. Vyklíči zo semienka. Zapúšťa korene, hľadá živiny a vodu pre svoj rast. Tiahne za slnkom. Chce sa kúpať v jeho lúčoch a ukazovať svoju majestátnosť. Zarodí. Prvýkrát, druhýkrát a opäť... Život plynie. Farárova záhrada bola tak krásna. Nikto sa o ňu nestaral a i tak rodila. Bola plná kvetín, rodiacich stromov, obilia.Ako je možné, že jablká v našej záhrade také nie sú? „Iste musia mať úžasnú chuť.“ Básnili sme o nich všetci, ale nikto sa neodvážil preskočiť plot. Ten veľký, čierny pes budil svojou aktivitou značný rešpekt.Takto sme tam sedávali mnoho dní. Vymýšľali stratégie ako prelstiť čierneho psa a uchytiť pár kusov iba pre seba.Ani jedného z nás nenapadla tá najjednoduchšia vec. Ísť za kňazom a vypýtať si pár jabĺčok. Vyriešenie záhady prišlo samo. Pán farár si taktiež všimol, že sa mu okolo plota zhromažďuje zástup chlapcov a dievčat. Navrhol nám, že keď mu pomôžeme upratať sad, môžeme si zobrať jabĺk koľko len unesieme. „Hľadáš krásu tam, kde nie je!“ Hovorila mi babička zakaždým, keď som zo svojich úst vypustil nejakú perlu múdrosti. Na to, že chcem vysvetlenie, ma vždy odbila. „Čas ťa naučí!“A mala pravdu!Jablká z farárovej záhrady boli síce veľké a červené, ale vôbec neboli chutné. Na prvý pohľad vábne a výnimočné, skrývali v sebe obsah, ktorý mi na dlhé roky znechutil toto ovocie.