Kamarát do dažďa, na chvíľu!

Skvelé stretnutie. Spomínali sme na mladosť (nie tak dávnu, ale spomienky boli super :). Prešli sme každý zábavný detail, poohovárali spolužiakov, zaspomínali na naše „babenky“ a niečo popili (ja džús, Ivan pivo a Zuzana kofolu). Víkend sa vydaril. Ale, stále mi v hlave vŕtala otázka, prečo? Prečo sa tak náhle z ničoho nič objavil? Bez varovania, bez sľubov. Jednoducho sa zbalil a prišiel! Bol na mňa zvedavý, alebo niečo potreboval (ono sa to nezdá, ale väčšinou, keď sa niekto z ničoho nič objaví, je za tým nejaká vec, prosba, pomoc. A Ivan nebol výnimkou.). A potreboval..... chcel utíšiť svoje svedomie (sľuby, čo mi kedysi dával, myslel naozaj vážne!!!). Osud nás zavial na rôzne miesta, predostrel situácie, ktorým sme museli čeliť. Zabral nám príliš veľa z nášho života, tie jednoduché (maličkosti, pohľady, láska, sľuby, túžby, pohladenia, prechádzky, večera pri sviečkach, dovolenka, čakanie na autobus v daždi, čítanie rozprávok na dobrú noc, mávanie z okna pri odchode vlakom, oslava narodenín, vianočné prekvapenie, priateľstvo...) situácie okolo, sme prestali vnímať. Teda ako kto.Ja som o nich začal uvažovať až vtedy, keď ma prikvačili zdravotné i osobné problémy. A niečím podobným prechádzal aj Ivan so svojou priateľkou, prechádzali sebapoznávaním. A nejakým spôsobom sa potrebovali dostať aj ku mne (cesty osudu sú nevyspytateľné). Ľudská duša skrýva veľa tajomstiev (dobra aj zla), ale keď sa tak (čím skôr, tým lepšie) stane a otvorí sa, mnoho nedorozumení a otázok sa zodpovie. Otvorí sa nám podstata života, jednoduchosť bytia. Zistíme kto sme a čo je pre nás skutočne dôležité. Už to niesu žabo-myšie spory, závisť k susedovi, ohováranie rodiny, vojny, peniaze, nevera, výsmech,... všetko sa stratí. Zostanem len ja sám, bez pretvárky. Čistý v myšlienkach (a následne aj v skutkoch) a šťastný. Domček z karát sa zrútil. Ale karty zostali a sú očistené. Nová („lepšia“) hra môže začať. Ivan zostal 15 hodín. Poviete si, čo je to 15 hodín proti 8. rokom. A práve tento čas stačil na to, aby sme sa navzájom pochopili. Už som nepotreboval odpoveď na otázku prečo (cítil som, že to isté si myslí aj on), ani vysvetlenie. Pretože som ho poznal. Začína pršať, vzduch je ostrejší a cesta? Zdá sa byť krajšia :-).