Milujem Bratislavu, ale

Telefonát od kamaráta bol stručný. Príď, mám dva lístky. Budem ťa čakať na zastávke. Nič nepotrebuješ, bude to ako za starých čias. A toho som sa bál! Poznám ho. Nie je práve organizačný typ. „Ale prečo nie,“ potrebujem vypnúť a trošku chaosu nezaškodí. Na zastávke ma nikto nečakal. A to som ani nevedel, kde v Bratislave býva. Pol hodinu mi trvalo, kým som sa mu dovolal. Aby som si zavolal taxík, že nestíha, že má „práve“ partičku. V aute ma privítal nahnevaný, rodený „Blavák“. Neodzdravil, nič. Aby som prelomil ľady, urobil som sa „jednoduchým chlapcom z dediny.“ Ihneď som mu vysvetlil ako som sa stratil, že sa Bratislava zväčšila odvtedy ako som tu bol v divadle pred desiatimi rokmi. Zabralo to. Taxikár spustil dlhý monológ. „Tí východniari sú tak j...., berú nám prácu. Zarábajú ťažké prachy. V piatok odchádzajú domov na východ. Nadávajú na Bratislavu, na nás, že je to jedno hnusné, nechutné mesto, domáci sú odporní, nevedia ich pochopiť. A potom v pondelok prídu a kričia, že idú do svojho druhého domova, idú si užívať, zarábať. Dáme im všetko, domov, prácu, naše ženy, slobodu a oni na nás takto nechutne nadávajú...“Odrazu sa zháčil, „dúfam, že nie ste z východu?“ Keď som mu oznámil, že som z Nitry, upokojil sa a pokračoval. Behom piatich minút som sa dozvedel, kde býva, že má dve nádherné deti, že manželka je z dediny neďaleko Nitry, miluje svokrovu záhradu, vôbec v nej nerobí, len sa vyvalí a „kuká do blba“, potom sa vráti do rodnej Bratislavy a nejako prežije týždeň. Začal som sa smiať, musel som si vybrať vreckovku, aby ma nezbadal. Nechcel som ísť peši. Práve sme zabáčali do našej cieľovej ulice. Cesta bola zaprataná vozidlami z oboch strán. Úzky priestor umožňoval prechod len jednému autu. Už sme boli skoro na mieste, keď sa vyrútil Mercedes. Zastal natesno, možno na pol metra oproti nám. Obaja vodiči na seba mlčky pozerali. Trvalo to skoro celú minútu. Nevedel som, čo sa deje.Keď v tom taxikár vykríkol, „ten sk...... Bratislavský národ, takí sú je....., blbí, čumia na teba a neuhnú, načo, oni sa budú starať. On bude cúvať, nie, on bude na teba kukať ako tela na vráta. Vedľa má priestor na zacúvanie, ale on nie, bude kukať a kukať. A ja mantáčik, taxikár musím cúvať sto metrov, dúfam, že tam nevletí ďalší Bratislavský blbec...“ No nie je Bratislava nádherné, kozmopolitné, životom prekypujúce, dynamické mesto? Už dávno som sa tak nenasmial. A to bol len začiatok... Ale ako povedal pán taxikár, „milujem Bratislavu, ale nesmiem tu byť sedem dní v týždni, inak zošaliem.“