Niekedy stačí len zachovať chladnú hlavu!

Bolo mi to jedno. Potreboval som si vyčistiť hlavu a prísť na iné myšlienky. S objemným ruksakom medzi nohami, jednou rukou držiac sa sedačky a druhou rukou siahajúc na imaginárnu opierku nad mojou hlavou, ktorú som nemohol dosiahnuť. Dúfal som len, že šofér nebude prudko brzdiť. Nerád by som pristál, spotený a dezorientovaný na niečom tele. Zaujala ma skupinka piatich spolužiakov. Tri dievčatá a dvaja chlapci. Živo gestikulovali a smiali sa. Svojou veselosťou uvoľňovali atmosféru nám všetkým. Jedna slečna stála asi tri metre predo mnou. Sem tam sa naše oči stretli. Neviem, čo sa presne stalo. Oči sa je odrazu prevrátili dozadu, z úst sa jej vyvalili sliny, ustrnula v jednej polohe a začala sa triasť. Spolužiaci ihneď od nej odskočili. Niekto zakričal na šoféra, aby zastavil, že je tu málo vzduchu a niekto odpadol.Dievča sa nekontrolovateľne triaslo asi minútu. Pristúpil k nej pán a chytil ju za ruky. Po asi tridsiatich sekundách všetko skončilo. Opäť sa vrátila k vedomiu a roztraseným hlasom sa ospravedlňovala, že je epileptička. Bolo to niečo nečakané. Nikto nevedel, čo má robiť. Len ten pán! A možno ani on nevedel, že má epilepsiu, len sa snažil, aby si neublížila. Nie som zdravotník, ani som neštudoval medicínu. Ale život ma zavial rôznymi smermi. Opatroval som epileptikov, autistov, dozeral na diabetikov pri ich liečbe, pomáhal ošetrovať rany, čistiť zvratky, pomáhal ľuďom s rakovinou,... niektoré prípady ľahšie a iné ťažké. Videl som smútok, radosť i nádej. Už teraz viem, že tá slečna mohla aj zomrieť, ak by jej záchvat presiahol určitý čas. Určite niekde pri sebe mala lieky, injekciu, kvapky. Ale nebol tam nikto, kto by ich jej vedel podať. Zomrela by, v lepšom prípade by sa jej poškodil mozog. A čo takto diabetik pri hypoglykemickom šoku? Stačí cukor, sladká voda, niečo, čo zvýši hladinu cukru v krvi. Ale koľkí to vedia? Netvrdím, že by sme mali študovať zdravotníctvo. Ale bolo by dobré, keby sa na základných, stredných i vysokých školách absolvoval nielen kurz prvej pomoci, ale i jednoduché a praktické cvičenia, ako sa správať pri nehode, epileptickom záchvate, hypoglykemickom šoku, pri zapadnutom jazyku, šoku, omdletí,... Každý by to mal absolvovať! A po určitom čase opäť obnoviť formou doškolenia. Smrť je súčasťou života. Niekedy stačí zachovať chladnú hlavu, nespanikáriť a zavolať záchranku.Inokedy to nestačí, musíme so zraneným komunikovať, udržať ho čulého, stabilizovať, zastaviť krvácanie, prikryť ho, dať masáž srdca, dýchanie z úst do úst,... Toto nie je horor, ani žiaden film, je to súčasť našej každodennej reality, či sa nám to páči alebo nie. A čo keď na mieste zraneného budú naši najbližší, ľudia, ktorých milujeme!Budeme sa tváriť, že sa nás to netýka?