Omyl Kamoš, horou nepohneš!!!

JA.Bol som šuchtavý, poznáte to. Ráno sa mi nechcelo (niežeby som sa teraz radikálne zmenil, ale...) vstávať, „pijánko, klídeček“, na všetko je čas, nik a nič ma nesúri. Výsledok? Niekedy som zmeškal schôdzku, stretnutie, zabudol si dôležité dokumenty, stresoval, keď nemohol nájsť peňaženku, mobil, „zapatrošil“ prácu, na ktorej som pracoval i niekoľko týždňov. Koľkokrát som sa dušoval, „to sa zmení, od rána budem iný človek, spravím si poriadok, budem dochvíľny....“ a nič. Na druhý deň to isté! Štvalo ma to riadne, ale vôľa bola slabá. Vydržal som len pár dní. Jedného dňa, teplo, pot mi lial z tváre, NUDIL SOM SA. Kde robím chybu? Moji kamaráti boli na tom stokrát horšie a kde sú teraz, úspešní, sebavedomí, z jedného dňa na druhý. Milujem spánok a rád sa v posteli prevaľujem. Neprísť o toto a zmeniť sa!!! Riešenie. Mám 2 budíky. Jeden s otrasným, pískavým zvukom dostatočne od seba vzdialeným, aby som bol donútený vstať, keď „píska“ na celú izbu. 75 minút, dostatočný predstih pred mojím odchodom na autobus. Budík č. 2, nasleduje 10 minút po „šokovej terapii“. A k tomu i malá poistka, mobil s vybračným zvonením v prázdnom hrnci. Pol roka mi trvalo, ale zvykol som si. Potom som k tomu postupne začal pridávať,... šaty, prácu si pripravím deň vopred a na miesto na to určené (ak by som ráno nebodaj zaspal, nech sa len zohnem po kufrík, oblek, dokumenty a bežím...). Ak ma čo i len v posteli napadne, že som na niečo zabudol, poprípade, že práca nie je na úrovni, vstanem a dorobím ju (prosím pekne, toto mi trvalo 5 rokov, kým som si na to ako tak zvykol). A čuduj sa svete, začal som mať dostatok času na svoje koníčky a nič nebránilo tomu, aby som si pridával ďalšie „nesplnené predsavzatia“. Odmenou sú otázky okolia, ako je to možné, ako si to dokázal, zmeniť sa z jedného dňa na druhý??? A pritom mi to trvalo roky! Koľko úsilia som vynaložil, to už nevidia, vidia len konečný efekt a to ma poháňa vpred!!! OTEC.Fajčil ako „dúha“. Denne aj dve krabičky. Pre mňa, malého chlapca to bol „veľký vzor“. Chcel som sa na neho podobať. Až do jedného dňa,...Z lekárskej prehliadky vybehol spotený, triasol sa. Na röntgenovej snímke mal „fľaky“, podľa lekárov, „je len otázkou času, kedy sa Vám to pretransformuje na rakovinu“. V ruke držal krabičku, roztrhal ju. „Toto bola moja posledná cigareta, už si nikdy nezafajčím!“ A dodržal to, už si nikdy nezapálil.Strach o život je silná motivácia! Pani ANETA.Fyzicky a psychicky týraná svojím mužom. Zbitá, ponížená. Z krásnej a milujúcej ženy sa stala troska. Koľkokrát chcela ujsť, stratiť sa niekam v diaľke, požiadať o rozvod....Nemala kam, rozvod si po ďalšej bitke rozmyslela, policajti nemohli robiť nič, pretože trestné oznámenie stiahla. A majetok, i keď bol jej (byt, nábytok, peniaze) a manžel doslova prišiel s holým zadkom, sobášom sa stal majetkom spoločným. Už nemala síl bojovať proti veterným mlynom. Keby? Zostala tehotná! Myslela, že teraz sa to zmení. A dostala bitku ako nikdy predtým, „to decko nie je moje, si cundra, ktorá ma ponížila, ktorá musí zomrieť, i ten bastard.“ Posledná kvapka! Ušla do noci. Uchýlili ju v jednom azylovom dome. Dala sa dokopy. Porodila krásneho syna. Podala žiadosť o rozvod. Všetok majetok mu nechala. A odišla.Podľa mojich posledných informácií žije v Anglicku a bude sa vydávať, za muža, ktorého opustila manželka. Je s ním šťastná. Dúfam a verím, že je to naozaj tak. ZASLÚŽI SI TO!!! Exspolužiak STANO. Temperamentný chalanisko, tvrdý, spontánny, nič nezostal dlžný. Sedeli sme spolu v lavici nejaký ten rôčik, super kamarát. Niekedy v druhom ročníku sme sa bavili s triednym o možnej budúcnosti. Každý si povedal svoj sen. A Stano? „Chcem byť doktorom medicíny!“ A ozval sa smiech. Nikto si ho nevedel predstaviť ako doktora, možno futbalistu, atléta, športovca, ale doktora a tobôž nie chirurga. A možno práve ten smiech bol tým impulzom. Zaťal sa. Študoval a študoval. Na medicínu sa dostal, sám, bez žiadnej protekcie, makal a makal. A čo myslíte? Áno, dnes je doktorom (a podľa praxe sa zdá, že budúcim CHIRURGOM). MIŠA.Baba do voza i do koča. S každým sa rozprávala vždy na rovinu. Každý vedel na čom je, pred nikým sa nehrala. Vedela sa baviť, plakať, pomôcť. Chcela byť umelkyňou, architektkou, sochárkou, maliarkou, herečkou,... mala neskutočný záber. Dynamická, výbušná, oddaná, i citová. Avšak na Slovensku sa nedokázala uplatniť. Nechcelo ju, bolo pre ňu príliš malé.A dnes?Žije v Nemecku, s vlastným biznisom a končí architektúru. Videl som ju pred Vianocami. A poviem vám, Slovensko prišlo o osobnosť, o ktorej budeme v zahraničí ešte počuť. Pozerám sa naľavo, ľudia, napravo tie isté tváre, niektoré frustrované (teda väčšina) a iné usmiate (drvivá menšina). Prečo je niekto úspešný a iný za celý život neprekročí svoj tieň!!! Je to v každom z nás „KÁMO“, horou nepohneš a Mohamed k tebe nepríde, musíš začať u seba, len tam nájdeš odpoveď na svoje otázky. Či už zo dňa na deň, alebo postupnými krokmi dosiahneš svoj sen, čo bolo za tým (drina, pot, odriekanie, plač, prebdené noci...), to nikoho zaujímať nebude, výsledný bude efekt, a ten bude OHROMUJÚCI!!!