Rozbi tú stenu, prosím, ešte dnes!!!

Čo človek, to iný životný pohľad. Milujem babky (ale aj mladých rebelantov) na dedine, ohovárajú, pokrikujú, dušujú sa, koľko zla je vo svete, koľko biedy, hriechu..., že tí černosi sú diabli v ľudskom tele,... a pritom nikdy neprekročili prah svojej dediny, svojho malého mestečka. Keby oni boli v parlamente, taký by tu bol poriadok!!! Cigánov by presídli do inej krajiny, zničili, neplatičov vyhodili, „Islamistov“ preorientovali na inú vieru,..... ale má to jeden háčik, prídu voľby a naši „patrioti“ sedia doma, ignorujú všetko a všetkých. A keď je výsledok, len nechápavo krútia hlavou,... „ako je možné, že to vyhrali oni, veď mali len pár (disciplinovaných) voličov?“ No i tí stačili na to, aby sa všetko zmenilo. A svet sa skutočne mení!!! Čo na dedine vychádza na povrch rýchlosťou blesku, v meste pomaly dozrieva, nabaľuje sa. Stačí malá iskra a je v plameňoch (Paríž). Na dedine rodina A konfrontuje rodinu B, dajú si cez „hubu“ a potom sú z nich najlepší priatelia. Ale čo v meste? Tu by sa „mlelo“ tisíce rodín každý deň. Je ťažké odpovedať na otázku PREČO? Je ťažké nájsť vinníka, obzvlášť, keď každý nesie svoj podiel. Je jednoduché dištancovať sa, odísť a zabudnúť. Ale čo potom! Snažím sa nájsť odpoveď. Ale aby so mohol zodpovedne vyhlásiť, že aspoň približne poznám klady a zápory jednotlivých národov, rás a vierovyznaní, musím žiť (pohybovať medzi) s nimi. Jesť z jedného taniera, plakať, keď smútia, radovať sa, keď oslavujú. Vidieť dobro a zlo v ich podaní. Za tých pár mesiacov, čo sa pohybujem v internacionálnej komunite (Angličanov, Američanov, Bielorusov, Ukrajincov, Kanaďanov, Austrálčanov, Ukrajincov, Poliakov, Čechov, Slovákov, Afričanov, Izraelčanov,...), môžem zodpovedne vyhlásiť, že najväčším problémom sú NEZNALOSŤ POMEROV a PREDSUDKY jednotlivých národov vypestovaných ako „domnelá ochrana“ pred vonkajším svetom. Keď vidím, že VEĽKÉ ŠTÁTY (USA, Anglicko, Taliansko, Nemecko, Kanada, Austrália) nepoznajú malé krajiny. A sú prekvapení, že existujú nejakí Slováci, Bielorusi, Chorváti, Maďari,.... A naopak NÁS (štátiky s maximálne 10 miliónmi obyvateľov), ako si myslíme, že sú to nafúkaní, agresívni, odpudzujúci, vykorisťujúci... „vydriduchovia“. A pritom sú to tí istí ľudia z mäsa a krvi. A že vraj globalizácia, no mám taký pocit, že čím ďalej, tým viac sa od seba vzďaľujeme, vytvárame si „pomyslené“ hranice, nové ostnaté drôty. I keď máme možnosť cestovať a spoznávať, je to len percento, kvapka v mori. Pre ostatných musí stačiť televízia, noviny, časopisy. A pravda v nich nie vždy zodpovedá realite, skôr tendenčnému tempu. Väčší náklad, palcové titulky, bombastická reklama,.... a opäť sme pri peniazoch. Tu všetko začína a končí. Takže poďme lámať steny, predsudky našich generácií. Izraelčania, temperamentní, vedia sa zabávať naozaj svojsky, ako keby to bol ich posledný deň na Zemi. A majú pravdu, tisícročia utláčaní zo všetkých strán. Holokaust. Prežili a prežívajú zo dňa na deň. Tak ako som videl tešiť sa deväťdesiat ročného deduška, i mladého žida. Jednoducho ich prvý a zároveň posledný okamih. Čo keď práve teraz vybuchne bomba. Angličania a Američania, sebavedomí, to sa musí uznať. Ich krajiny sú skvelé, riešia svetový mier, majú za sebou bohatú históriu. Ale to je snáď všetko, akonáhle zistia, že ich „malé štátiky“, resp. ich obyvatelia, presahujú svojimi vedomosťami. Začínajú „žiarliť“, presne tak, i keď je to paradoxné, žiarlia na našu slobodu. Že my, ľudia mladej Európy sa môžeme vyvíjať ako samorasty, že nemáme tie „stupídne“ obmedzenia. A práve preto čoraz viac mladých Američanov, Angličanov cestuje k nám, poznať našu slobodu, pretože ich to láka. A my? Nás lákajú možnosti. Možnosti uplatnenia sa, zarobiť „prachy“, byť sebestační. Bielorusi, Ukrajinci, Slováci. Sme si asi najviac podobní. Pracovití a vôbec nie sebavedomí, ale draví. Zabúdame na svoje korene. Asimilovať, prispôsobiť sa čo najskôr, nasať vedomosti, informácie, jazyky. Čím väčšie vzdelanie, čím viac možností, tým lepší zárobok. Priznajme si, peniaze sú pre nás hlavným motívom. Česi, to je osobitná kapitola. Sú spokojní sami so sebou, pracujú len toľko, koľko je potrebné, vedia si vydupať svoje miesto na slnku (mali by sme si z nich brať príklad), podržať svojich. Nechcú a ani nebudú pracovať ťažko, skôr vymýšľajú rôzne finty a čuduj sa svete sú úspešní, majú šiesty zmysel, ktorý ich v pohode prevedie z prítomnosti do budúcnosti. Černosi, pre nás ľudia z iného sveta. Ale len farbou pleti. Tak ako i my, i oni sa snažia „ukradnúť“ si kúsok šťastného života pre seba. Väčšinou sa im to darí práve vo veľkých mestách, sú skrytí a v anonymite. Pomaličky sa predierajú v pred. Rómovia, teda menšina. My „biely“ ich nepoznáme. Bojíme sa, a preto ich veľmi radi vyčleňujeme na okraj mesta. Pomáhame tak formovať nové geto. Je pravda, sú „temperamentní“ (inak povedané neprispôsobiví). Ako rýchlo vzplanú, tak rýchlo vychladnú. Majú to vo svojej náture. Snažíme sa ich pochopiť? A čo oni, rozumejú nám? Máme svoju stenu z papiera. Obaľuje naše myslenie. Ak nás postihne zlá udalosť, jedna vrstva vznikne. A ak dobrá? Naša „telesná schránka“ túto stenu odstráni. A tak kolobeh života prikladá a opäť uberá, nanáša a čistí, niekde priberieme a inde zase schudneme, tam sa narodí chlapec a toť vedľa dievča, mne sa páči biela a tebe zase čierna farba, ja dokážem milovať až za hrob, a on? Vyvraždil by so spokojným svedomím celý národ........