Všetko by bol OK, nebyť jedného školenia. V dobrej viere som sa naň prihlásil. Manažérske zručnosti, komunikácia s klientom, neverbálne prejavy konkurencie, tímový hráč, riadenie konfliktov - súbor prednášok a simulačných cvičení na 1 týždeň. Pre moju kariéru podstatné. Tešil som na naň ako „malé decko“. Prvý deň ma čakal šok. Prítomní, samí manažéri v oblekoch, kravatách, vyleštených topánkach, dámy v kostýmoch, všetci upravení podľa najnovšej módy a ja. Študent 5. ročníka, „totálne ucho“. Neviete si predstaviť ako hrozne som sa hanbil. Najradšej by som sa skryl pod čiernu zem. Inak sa nedalo, ten týždeň som musel vydržať (peniaze by mi určite nevrátili a moja výhovorka, že sa cítim „menejcenný“, by ani nezabrala).Páni manažéri sa nijak neprejavili. Boli slušní. Len sa pousmiali nad mojim lapsusom. Prišli sa predsa vzdelávať (tak ako ja), to bola hlavná priorita. Za celý ten týždeň mi ani jeden priamo nepovedal, že moje oblečenie je nevhodné. No na druhej strane, lektor v každej druhej vete zdôrazňoval slušnosť, čistotu, oblečenie, sebaprezentáciu, reklamu svojich schopností, slušnosť vo vystupovaní, úsmev, pozdrav.... Len blbec by nepochopil, že celý čas si každý (o mne) myslel svoje. Ten týždeň nebol až taký strašný, spoznal som kopec inteligentných, ale hlavne úspešných ľudí. Už len to, že som bol v ich spoločnosti, počul ich vyjadrovanie, videl ich správanie voči priateľom, klientom..., ma presvedčilo, uvedomil som si, akú „úbohú“ predstavu som mal o sebe. Uvedomil som si.1. Na každú príležitosť je určené isté oblečenie (nedám si predsa frak na futbalový zápas). Oblekom nič nepokazím a minimálne sa zvýrazním v dave.2. Čistý, upravený a nahodený. Vzdávam úctu sebe, ale hlavne osobe, s ktorou komunikujem. Až teraz som zistil prečo profesori (stará škola) vyžadovali na skúšku oblek. Už aj mne (pomaly) začína byť nepríjemné, ak sa rozprávam s neupraveným človekom (i ja sa už mením :).3. Topánky, vždy naleštené!4. „Vôňa tela“ musí byť (nemôžem predsa smrdieť)!5. Úsmev!!! Zlepšujem náladu sebe. Klient, partner, priateľ vidí, že som otvorená a priateľská bytosť. Zmena vôbec nebolí. Okolie ma vníma lepšie, všetci sa usmievajú, komunikujú, prihovárajú sa mi. Cítim sa sebavedomejší a úspešnejší. A nič som preto neurobil, len zmenil šatník!
Šaty robia človeka
Nikdy som nemal rád, keď sa niekto vyjadroval k môjmu „imidžu“. Cítim sa v tom dobre. „Čo koho do toho, čo mám oblečené, veď na prvom mieste sú vedomosti“. Veľký omyl. Poznatky sú dôležité, ale nič o mne neprezradia. Svoje „JA“ (know-how) musím vedieť predať. Rady sestry, matky, okolia nepomáhali, nedal som si poradiť a na truc všetkým, som si vybral práve tú najťažšiu cestu. Keď sa na seba pozriem do minulosti, vidím „šupáka“. Presne tak, obliekal som sa ako bezdomovec. Rifle špinavé a roztrhané, košeľa „rozgajdaná“, topánky od blata, k tomu deravá kapsa na zošity. Takto som si chodil po výstavách, v škole, kostole, po seminároch.