Občas stála na rohu pešej zóny, inokedy cestou na autobusovú stanicu. Ruka vystretá a prosiaca. Vždy sklonená. Ak jej niekto niečo dal, slušne poďakovala. Hlúpe narážky si nevšímala. Videl som mnoho bezdomovcov, ale ona ma niečím priťahovala a zároveň som sa jej bál.Priťahovala ma jej oddanosť, pokora, slušnosť. Jej AURA bola všade naokolo, vyžarovala a sálala, ako horúci plameň. A práve toho som sa bál, mal som strach, že pohľadom na mňa odhalí moju nedokonalosť, ješitnosť, hriechy i zlobu ukrytú v mojom srdci. Akoby sme podvedome boli spojení, vycítil som, že práve v ten deň a na tom mieste, tam bude, hľadal som ju a vyzeral, no na druhej strane, som bol neustále v strehu, aby sa naše pohľady nebodaj nestretli.Dlhé 4 roky som bojoval so svojím svedomím. Prekonával strach. Už som to neuniesol a jedného dňa vyrazil za babičkou, cítil som, že aj ona mňa čaká....Plnú hrsť halierov som položil do pripravenej misky a čakal. Ešte viac sklonila hlavu a poďakovala, ale ja som stál ďalej, už som nechcel byť zbabelým.Trvalo to asi 2 „nekonečne dlhé“ minúty.Pomaly zdvíhala šedivú hlavu, pomáhala si barlami.„Babka, prečo žobrete, nemáte kde bývať, istotne máte rodinu?“ zahlásil som (pre mňa trápnu) „hlášku“.Po prvýkrát som videl jej oči.Modré, po okrajoch šedé a neskutočne úprimné. Dodnes nechápem, ako človeka s tak jasnými a prajnými očami, mohol niekto vyhodiť z jej vlastného domu. Áno, bol to jej vlastný syn, vyhodil ju na ulicu potom, ako mu darovala svoj vlastný byt. Verila, že ju doopatruje a že sa bude tešiť so svojimi vnúčatami.„Kúpim si chlebík mladý pán, už tri dni som nemala nič poriadne v ústach.“„To snáď nemyslíte vážne, nemáte dôchodok, rodinu, iný príjem, však veď aj tu v Nitre je určite nejaká charita.“Bol som veľmi prekvapený, ale vôbec si nesťažovala, prijala svoj osud.Stretnutie s babičkou a jej očami som prežil, dokonca som si aj niečo odniesol, ...... pokoj na DUŠI, prekonal som strach. Zistil som, že som sa nebál jej, ale seba, svojich „DÉMONOV.“
Smutná BABIČKA s krásnymi očami.
Osudy ľudí sú nevyspytateľné, dobré i zlé. Niekomu sa darí úžasne, iného osud skúša a kladie mu prekážku za prekážkou. Niekto sa narodí do luxusu, ohuruje nehnuteľnosťami, autami, nákladnými dovolenkami. Tamten musí počítať každú korunu, nakŕmiť deti, vyprať, ošatiť ich, vyplatiť nájomné,... V jednej rozprávke stojí „psota raz istotne navštívi každého, či v mladom veku, uprostred alebo na starobu, nikto sa jej nevyhne“. Rozprávkam je hej, oni si môžu vybrať a všetko sa skončí šťastne. A čo my, nás nikto nevaruje???!!! Utŕžime facku, prehráme svoj osud, prepadne nás smrť, zarmúti vražda, prekvapí krach, nahlodá stres, „poteší“ vypätie, naláka podraz, ozve sa bolesť, zdeptá choroba, nikto nám nič zadarmo nedá!!! Sme tu len my a OSUD a ešte aj LÁSKA :). Počas štúdií na VŠ som ju často vídaval, žobrala na ulici. Zhrbená, s barlami a neskutočne smutná. BABIČKA.
