Som Boh, ale zomriem ako človek!

Najskôr si zadefinujme pojem človek (Homo), spoločenská bytosť, ktorá stojí na najvyššom stupni vývoja živých organizmov na Zemi (Betina a kol., 1975). Od ostatných živočíchov sa líši rozumom a rečou.Reč – komunikačný prostriedok (že by vtáky nekomunikovali, a čo pes, ryby, slony, rastliny?). Keď je rozumom ničenie planéty, klamstvo, podvádzanie, vojny, tak ďakujem pekne za taký dar!!! Ešte šťastie, že to dokážeme vykompenzovať LÁSKOU!!!!! Boh (Alah, Jehova, Budha…), je to myšlienka, predstava, zbožné želanie, viera? Alebo naozaj existuje ON, začiatok a koniec všetkého? Poviem vám úprimne, neviem! No verím však, že kúsok z Boha je v každom z nás. Najväčšia (a najdôležitejšia) udalosť v živote každého človeka je narodenie. Malé dieťa, uplakané, niektoré tiché a usmievajúce sa. Malý Boh, bez hriechu (nepočítam sem dedičný hriech, u kresťanov). Prvý a posledný krát sme úprimne šťastní, pretože nevieme do (čoho) akého sveta sme sa narodili. „Osud“ nám nadelil schopnosti, každému iné. Rôznorodosť života je zachovaná. Cesta k dospelosti je krutá. Spoznávame strach, bolesť, utrpenie, dezilúzie, pokrytectvo, podrazy,… Život je boj a prežije len ten najsilnejší. V tomto duchu spriadame stratégie našej existencie. Sny, fantázia, obrazotvornosť (láska, priateľskosť, ochota pomáhať…) – toto sú tie božie dary, sú konfrontované s realitou. A či chceme alebo nie, potláčame ich. Potláčame svoje božské „JA“ a stávame sa človekom - všednou, nevýraznou bytosťou.Ale ja chcem zomrieť ako BOH a nie ako človek! Všetko zlé, je na niečo dobré. To čo sa nám prihodilo – prihodí, má svoj účel. Priateľka zahynula pri dopravnej nehode. Toľko som jej chcel toho povedať, už nemôžem. „Prosím odpusti mi, že som ťa sklamal“. Koľko času som obetoval prípravám na štátnice. A známka – nepotešila ma. Iní ju získali ľahšie, zadarmo. Ale s odstupom času som šťastný, lebo viem, čo viem a to mi už nik nezoberie. Dal som babičke 10 Sk. Cítim sa skvele! Ten úsmev, čo mi opätovala, to nevyváži žiadne bohatstvo na svete. Mamina cestou z práce priniesla malého, čierneho, vychudnutého kocúrika. Ako som nadával, hromžil… „Čo s ním urobíme? Neznášam mačky, mám alergiu, ten zápach …“Dnes je z neho nádherný kocúr, najkrajší v celom okolí. Aký je zlatý, inteligentný, nevymenil by som ho za nič na svete. A to prešlo len šesť mesiacov od môjho nepríjemného výstupu. „Milujem ťa!!!“ Po troch dlhých rokoch som sa konečne osmelil a povedal jej to. Prekvapená nebola. Už dávno to tušila, len čakala, kedy sa konečne „zobudím“. Ale odpovedala Nie!Čuduj sa svete, sklamaný som nebol. Zisťujem totiž, že som miloval len „obraz“ – vybásnenú, ideálnu, inteligentnú a neviem ešte akú ženu. A pritom vedľa mňa stála priateľka, ktorá ma vždy podržala. Pomohla mi, keď som to najviac potreboval. Nikdy nepovedala nie. A celý čas som ju mal vedľa seba (pod lampou najväčšia tma). Už to viem, som človek. Mám v sebe dobro aj zlo. Nie som „svätý“, ideálny. Mám svoje chyby. Viem o nich a preto sa snažím žiť tak, aby okolie, rodina, priatelia (i nepriatelia) a celý svet bol na mňa hrdý. Ja už to viem, nezomriem ako človek, ani ako Boh. Zomriem ako osoba, ktorá odhalila tajomstvo života, POCHOPILA SEBA A SVOJU EXISTENCIU.Betina, V. et al., 1975: Malá encyklopédia biológie. Obzor, Bratislava, s. 88.