Som „MŔTVY“ muž, ale liečim sa!

Na základnej a strednej škole bolo všetko v poriadku. Puberta trieskala každého z nás, niekoho menej, iného viac. Ja som preplával cez ňu rýchlo a bez veľkých zakolísaní. Neutrálne obdobie. Bežne problémy. Prvá životná facka. Ku koncu gymnázia, cez prázdniny sa mi zrútila imunita (opuchy očí, rúk, nôh – celého tela, dýchacej trubice...). Doktori nezistili nič (a je tomu tak doteraz – pokusný králik). Vypočul som si množstvo bizarných hypotéz (genetická choroba, simulácia!!!, psychické problémy, hormonálna nerovnováha, ožiarenie, a dokonca, že bude po mne pomenovaná nová choroba, nakoľko patrím k prvým na Slovensku), až sme skončili pri alergii. Som „alergický“ na všetko, potraviny, roztoče, dym, „Éčka“, konzervačné prostriedky... Toto ma totálne dorazilo. 5 rokov mi trvalo, kým som si uvedomil, aké mám šťastie. Už mi nerobí problém vyjsť na ulicu s opuchnutou tvárou (stránia sa ma, ale chápem ich, ja by som urobil to isté, pretože tomu nerozumiem a mám strach sa opýtať). Cítil som sa menejcenný, deprimovaný, myšlienky boli rôzne. Začal som pozorovať ľudí okolo seba a odpovedať si na otázku prečo? Chcel som sa už konečne oslobodiť.Zistenie. - Nie som jediný, ktorý má problémy. Je X ľudí okolo mňa, ktorí zažili ešte horšie situácie. Poučili sa z nich, stali sa silnejšími a snažia sa pomáhať aj druhým (je to tak!). - Začal som komunikovať – ROZPRÁVAŤ o sebe, svojich pocitoch, šťastí i nešťastí. Už to v sebe neskladujem, ale riešim. Bol som prekvapený, koľko ľudí okolo tápe, potrebovali len vhodný „katalyzátor!“. Tie vďačné pohľady, mi nik a nič na svete nezoberie. I ja sám som bol šokovaný, keď si niektorí nedokázali poradiť s „banalitami“ (ja som to tak videl). Báli sa svojho vnútra. A stačí sa len o tom porozprávať s partnerom, priateľom, mamou, otcom i s neznámym. Vonkajší „nestranný“ pohľad, dokáže „osvetliť“ danú bolesť – riešenie je potom už len otázkou času. Druhá životná facka.Na vysokú školu som sa veľmi tešil (oslavy, noví priatelia). So svojím zdravím som sa už naučil (ako tak) žiť a prišli do toho podrazy. „Kvázi“ priatelia ma ohovárali, využívali. Keď som bol potrebný, tak sa ozvali. Bolo mi na zvracanie z toho ako sa získavajú skúšky (niektorí študenti, študentky a ich profesori, poplatky... – vlastne toto je bežné na každej VŠ, aká naivita že?). Za svojím cieľom išli cez mŕtvoly. Psychicky som upadal, začal som sa strácať vo svojich predstavách, bol som ako „živá mŕtvola“. Navonok šťastný, ale vnútorne mŕtvy. Povedal som si dosť!!! „To sú ich problémy, nech si ich vyriešia, nebudem sa tým zaťažovať“. A znova sa o tom ROZPRÁVAME!!! Príde ešte mnoho životných faciek, ešte horších ako doteraz. Nik sa tomu nevyhne, ani ja. Chcem sa o tom rozprávať! Viac hláv, viac vie. A možno riešenie bude navonok omnoho jednoduchšie, ako som si myslel, pretože vonkajší pohľad je neutrálny a väčšinou má i viac skúseností.