Spoveď!

Niečo sa stalo. Náhle. V práci, na stoličke. Uvedomenie sa. Moje ja sa prebudilo, zasiahol ma blesk z čistého neba. Úspešný, a pritom mŕtvy, vnútorne.Navonok sebavedomý, tvrdý, nekompromisný, obľúbený, milovaný, úspešný a možno aj šťastný. Ale len do osudného dňa, na stoličke. Vánok rozfúkava vlasy, žmúrim do slnka a stonám. Prečo ja a prečo práve dnes?Stalo sa.Možno osud a možno náhoda! Už viem, chápem. Dnes som to ja a zajtra možno TY, áno práve TY (čo čítaš tieto riadky).Ako sa brániť, keď niečo v tvojom vnútri zlyhalo? Nevieš to popísať, definovať, nájsť, nevieš s tým urobiť absolútne nič. Trpíš!Hľadáš riešenie a ono neprichádza. Všetko sa kopí a ty padáš pod imaginárnym krížom. Nech ma režú, fyzicky trýznia, pečú zaživa, to zvládnem, len nie z vnútra, len nie duša, PROSÍM!Nie. Rana z milosti nebude. Nič sa nekoná.Len ja, bytosť z mäsa a krvi a ty, môj imaginárny a neprekonateľný kríž, balvan strachu, bolesti, utrpenia, súcitu, poníženia, sebaľútosti. Stojím. Slnko zapadá. Je čas, skočiť do priepasti zabudnutia. Vdychujem posledný, svieži vzduch, vánok z hôr. Dva roky som to vydržal. Statočný. Bojoval, snažil sa. Nič nepomáhalo. Vlastná nemohúcnosť a súcit blízkych len ranili, udupávali do zeme. Prepadal som sa čoraz hlbšie. Šport. Nepomáhal. Blízky. Vypočuli. Aj poradili. Plakali navzájom. Láska, odvrátila sa. Už to nebola tá prívetivá tvár. Pred sebou videla slabocha, ktorého nedokáže rešpektovať. Domácnosť ochladla, žiadny úsmev, žiadny bozk. Postupné odcudzovanie sa, podvádzanie. Ale netrápilo ma to, nemohlo. Balvan sa zväčšoval a prehlušoval všetko ostatné, i lásku. Priatelia? Počet sa zredukoval. Z ich pohľadu som sa odcudzil, stal čudákom, namysleným. Mali pravdu, stal som sa vydedencom, odrazu, z jedného dňa na druhý. Farár?5 „otčenášov“, 10 „zdravasov“ a oľutuj svoje hriechy. Ale ja ich nemám, aspoň nie som vedomý. Iste, anjel nie som. Ale prečo, čo sa deje, kto mi to urobil, prečo to dopustil? Sú iní, horší, vraždia, znásilňujú, podvádzajú,.... a je im fajn. Myslím na samovraždu, chcem umrieť, umlčať to!„Ak to urobíte, budete navždy zatratený, nie raj, ale do pekla sa dostanete, do večného zatratenia. Ste mladý, silný, určite to nejako prekonáte, modlite sa a Boh Vám odpustí, verte!“ Ľahko sa to povie, keď necíti to, čo ja. „Aspoň keby ste to zo mňa sňali, tú BOLESŤ!!!“„Buď zbohom synu a nezúfaj.“ Slnko zapadlo. Už len ja, priepasť a čas. Kráti sa, beží ako nikdy predtým. Zostáva minúta. Posledný nádych a ..... odvraciam tvár, čelom vzad.Nie!!!Neskočím!!!Som tu a teraz. Život je len môj a nikto, ani ja sám si ho nevezmem. Žiaden balvan nie je tak ťažký, aby som sa s ním nenaučil žiť. Žiadna sebaľútosť, žiadna bolesť.Život je zlý, ale aj dobrý. A práve tie pocity, tie okamihy šťastia, vyvážia všetku bolesť na svete. Je ich málo, viem. Ale o to viac si ich vážim a budem pamätať i po smrti. Sú moje a nik mi ich nevezme. Sedím na stoličke v kancelárii. Vánok. Sfúkava mi prach z tváre. Niečo sa stalo. Slnečný lúč sa prediera pomedzi padajúce lístie.OKAMIH!!! Budem si ho pamätať, navždy.