Mamina chcela byť doktorkou. Nestala sa ňou, pretože nedostala odporúčanie od kompetentných (riaditeľ ZŠ, a nejaký komunistický pohlavár). Všetko sa dalo zachrániť úplatkom. 10 000 Kčs (na vtedajšie pomery „spústa“ peňazí, ekvivalent 100 000 Sk, dnes). Ale, ... povedala NIE!Dnes je zdravotná sestra (aspoň trošku sa priblížila k povolaniu, ktoré nadovšetko milovala).„MAMINA, SOM HRDÝ NA TO, ŽE SOM TVOJ SYN!!!!!“ Podobnú „chybu“ som zopakovať nechcel. Ale, ... známych nemám a úplatok nedám (hold, gény sú po mamine, nezapriem ich)! Aby sa mi vytúžený sen splnil, „makal som“.„Príjimačky“ som urobil na 97,5 %. Čo keď to nebude stačiť, čo potom?Túto otázku som už našťastie riešiť nemusel. Ocitol som sa v „top ten“, v priestore, kde by úplatok, ani príbuzní nepomohli.Svoj sen som si splnil. Teda len čiastočne. Vysoká škola je len začiatok (uvažujem o doktoráte, resp. druhej VŠ, konkurencia je čím ďalej väčšia a lepšia, nemôžem zaspať na vavrínoch). Idem sa dať na Anglický jazyk (resp. Nemecký, možno Ruský?), musím ho ovládať. Opravujem „musím“, ja ho budem ovládať (nikdy som na jazyky nebol, ale to sa zmení...).Ovládanie PC? Prosím vás, dnes je to už nutnosť. I malé dieťa ho zapína. Neviem sa rozhodnúť, grafika, dizajn, internet, Excel, Word, PowerPoint, tvorba www stránok, ... určite sa na niečo špecializujem (dnes je veľké množstvo programov, nieje možné ich všetky ovládať, vyberiem si podľa dopytu). Manažérske zručnosti, schopnosť vyjednávať, tvorba tímu ... už som navštívil pár skvelých kurzov, môžem len odporučiť (najlepšie sú v Bratislave). Dalo by sa povedať, že viac ma už ani zaujímať nemusí. To je veľký omyl! Pozrel som si inzeráty na Univerzitách v Nitre (UKF, SPU) a bol som šokovaný množstvom ponúk. Z nich si určite niečo „dobré“ vyberiem, hold vzdelanie je na nezaplatenie (žartujem, všetko som si musel poctivo zaplatiť a neľutujem to), čím viac vieš, tým väčšiu šancu máš v konkurencii.Jednoducho milujem vzdelanie a vy?
VZDELANIE, mne chýba a vám?
Už ako dieťa (na ZŠ), som tvrdil, že pôjdem na vysokú školu. Smiali sa mi, podpichovali. „To najprv musíš prejsť cez nás. Až keď ti my dáme povolenie, budeš sa môcť stať vysokoškolákom.“ Písal sa rok 1988.