Štvrtý pohárik lahodného moku, vonia po mede podávaného skoro ráno a po výdatnom daždi. Už necítim, len pijem. Na zdravie sebe a všetkým, kto ste tam,..... NA DRUHEJ STRANE OKNA!!! Sedíte si v bytoch, domoch, chránení múrmi. Pozorujete, nadávate, smejete sa, plačete, hromžíte na okoloidúcich. Oddelení tenkým, priehľadným sklom od reality. Dúfate, že vám sa to nestane, že nebudete okradnutí, znásilnení, obeťou nehody, ohovárania, pocitu bezmocnosti, zúfalstva, strachu z nepríčetnosti, masových orgií, pocitov sklamania. Medzi NAMI (súkromie) a VAMI (vonkajším svetom), je len chabá ochrana. Tenká línia, ktorá nie je mrežou, ale OKNOM, prostriedkom komunikácie, nadväzovania kontaktov. Je potrebné pravidelne vetrať a vpustiť nové myšlienky, názory, nových ľudí ZO a DO svojho života. Nesmieme len pasívne sedieť a sledovať, ako nám náš osud uniká.Nemusíme, ale MY CHCEME ÍSŤ naproti novým náhodám, bolestiam, radostiam, starostiam, výhram i prehrám. Bez toho to všetkého sme len uniformnými robotmi bez vlastnej vôle, odkázaní na vonkajší príjem televízneho signálu, zvaného ŽIVOT. Už ich nepočítam, fľaše pod stolom. Posilnený a otupený. Telo drží, duša kričí. Už nie JA a VY, ľudia vonkajšieho sveta. Ale JA a MY, súčasť všetkého. Idem vám naproti, do víru vášní, nadväzovania známostí, bolesti a radosti. ZATVÁRAM SVOJE OKNO!Dosť bolo pohľadu z piedestálu nadradenosti, strachu a bojazlivosti. Chcem byť s vami a byť platným členom svojho života. Už nechcem, nemôžem sa strániť výziev a prehier, musím s nimi bojovať, ZVÍŤAZÍM! Vstávam. Opitý, nekoordinované, smiešne pohyby. Otupený výraz v tvári. Otváram dvere a .... Idem von naproti vám, novým rozkošiam. Alkohol ma zablokoval?Nie celkom. Áno, otvoril spiaceho „džina“ – túžbu, sny, fantáziu, prosby, odhodlania, búrlivé potlesky, klaňanie sa modlám, sklony k narcizmu a ...... potlačil mňa – krehkého človiečika, milujúceho syna, priateľa, lietajúceho v oblakoch, hladiaceho tvár toho najkrajšieho dievčaťa, prosiaceho o odpustenie, víťaza nad sebou samým i pokoreného v prach sveta,..... Alkohol vyprchal. Na okraji parku, SÁM! Sedím si a vdychujem vôňu nového dňa. Slnečné lúče, vietor vo vlasoch a pocit. Úplne vygumovaný a možno aj šťastný. Z čoho?Parketový lev? James Bond? Terminátor? Casanova? Dieťa? Génius? Dobrodruh?Bol som nikým a zároveň všetkým – SÁM SEBOU, bez zábran, pohotový, adresný, úctivý, a neodolateľný! Ešte šťastie, že nemusím byť takýto od rána do večera, DOKONALÝ!!! 5 minút slávy, bolesť hlavy, 10 telefónnych čísel od dám, ktoré zažili niečo podobné ako ja. Holuby.Lietajú. Zbiehajú sa ku mne. Hrkú, hrkú úúúú,.... už mi to nevadí. Niečo sa stalo, ZLOMILO!!! Nie alkohol, nie bolesť hlavy, nie sucho v ústach, nie špinavé rifle ani Casanova, či parketový lev. OTVORIL SOM OKNO do svojho vnútra a vpustil čerstvý závan. Kráčam po ulici. Ticho pretína dunenie električky v diaľke. Niekto vzdychol.....
POHĽAD z okna.
Piatok večer. Sám. Fľaša vína, špinavý stôl. Štvordňový, už pomaly plesnivý chleba, ohlodané kuracie kosti a „smrad“. Zápach vynárajúci sa z omietky, zmiešaný v bolesť toho to dňa. Všetko je krivé, smutné. Holuby prestali spievať. Každodenné hrkútanie, hrkú, hrkú úúúú,.... Nič nemôžem robiť, iba zatlieskam. Modlím sa,... aspoň jedna hodinka, óóó BOŽE, aspoň jednu hodinu pokoja! Potrebujem ho! Niekde v diaľke buchot, „rámus“, výkriky, smiech, nadávky. Zábava, diskotéky, puby, krčmičky. Sú všade. Pohyb. Nočný život, jeho plné mesto. Prečo sa potom cítim tak sám, opustený, nemilovaný, zronený, vyžmýkaný,.... bez viery, iskry nádeje, pocitu šťastia??? Čo ma núti „myslieť“, už nechcem, zakazujem, bránim sa,..... pred sebou samým. Bolesť v hrudi. Nie fyzická, ale pichá, „rve“ vnútro, hlodá. Obnažuje. „NAHÝ!!!“
