TOTEM (mojej :-)) LÁSKY.....

Smeruje ku mne.Pozerá sa priamo na mňa. Jej oči, šedomodrej farby a tvár. Unavená, zmoknutá ale, ... vyžaruje, svieti na mňa a pomaly preniká „mojím obranným“ valom. Preniká až na dno, do hĺbky môjho „ja“.Znervózniem.Jej oči, naše stretnuté pohľady, tento deň, vánok, teplý letný dážď. Niečo z toho, alebo práve ONA, nabúrala moju sebaistotu. Pulz sa mi zvyšuje, tlkot srdca cítim až v krku, ruky vlhnú, potím sa, celé telo mám ako v ohni. „Nádherné počasie, že? Škoda, že som si zabudla dáždnik, áááá, ako tak pozerám, ste taký istý zábudlivec ako ja,“ prerušila moje snívanie.Poobzeral som sa dookola, nik tam nebol. Iba my dvaja. Óóóó Bože, ONA sa mi prihovorila. „Nejaký ste napätý mladý pán, uvoľnite sa, ja Vás nezjem,“ šuchla o mňa prstom.„Prepáčte pani, bol som trošku zamyslený, dnešný deň až na túto príjemnú chvíľu s Vami, mi totálne nevyšiel, som akýsi unavený.“ Dúfam, že si nevšimla moju nervozitu a chvenie v hlase.„Slečna, ešte stále som slečna, nikto ma nechce!!!“ Oznámila s úsmevom.„Ponáhľam sa zo skúšky, nespravila som, no čo už, vyjde to nabudúce, musím sa viac posnažiť, cestou som si niečo pekné kúpila, aspoň zabudnem. Možno dostanem väčšiu chuť na učenie, ktovie?“„To mi nehovorte, také skvelé dievča a nikto ho nechce?“„A Vy by ste ma chceli?“„A čo keď áno, čo urobíte?“ Bol som zaskočený svojou spontánnosťou, nervózny, napätý a aj napriek tomu som dokázal zmysluplne a dokonca zábavne odpovedať. Prekvapoval som sám seba. „No len počkajte!!! Ak by ste ma poznali, nehovorili by ste to tak ľahkovážne,“ usmiala sa a výstražne zdvihla ukazovák.Obaja sme sa začali veselo smiať.„Ktovie?, ale ja som taktiež „živel“, ktorý skrotí len ďalší „živel“, ešte som takú nestretol.“ Veď ja flirtujem? A spontánne, bez stresov, zajakávania sa, alebo „blbých“ pripomienok. Tou príčinou je práve ONA, práve dnes a v takomto počasí, zaujímavé, ten osud je ale zvláštny...„A čo pekné ste si kúpili?“Otvorila tašku a vybrala z nej darčekovú škatuľu 40x30x15 cm (ja sa nezdám, začínam si všímať detaily...:-)).Rozbalila ju a vybrala z nej Kroniku ľudstva. Začala zápalisto rozprávať......30 minút ubehlo strašne rýchlo. Zbadali sme sa až vtedy, keď sa pri nás pristavil jej autobus. Nastúpila.Sadla si. Pravú ruku pritlačila na sklo, dýchla naň a ľavou nakreslila srdce. Usmiala sa a vzduchom mi poslala pusu....Nestihol som povedať kto som, neviem ako sa volá a nemám ani jej adresu, i autobus je diaľkový, smer Košice. Môže vystúpiť hocikde, medzi Nitrou a Košicami. Nevyhral som nič. Náhoda chcela, aby sme sa stretli a dúfam, že podobnú náhodu mi osud prihrá opäť. Už nesmiem zaváhať a chytiť ju. Tých svetlých momentov, keď sa život nachádza na rázcestí je len pár, vieme keď sa tak stane, je len otázkou, či sa v daný okamih pre ňu (nemusí byť to len láska, môže to byť hocičo a hocikto) aj rozhodneme. Vždy keď prší, alebo fúka vánok, podvedome vyzerám, čakám, želám si. Aby prišla.Už nechcem žiadny SEN – TOTEM MOJEJ LÁSKY, chcem ju cítiť, dotknúť sa jej, smiať sa s ňou, žiť s ňou, chcem aby bola tu a teraz. Už bola, ... a ja som JU nechal ísť.