Bola to odpoved na moju, akože, "vtipnú" otázku: Máte tam vôbec filharmóniu?
A tak ma len utvrdila v názore, že umeniu, paradoxne, viac prospieva nesloboda ako demokratické pomery. A inšpirovala k malej úvahe.
Skúsenosť nás "zrelých" mi dáva za pravdu. Skvelé šesťdesiate i menej žičlivé osemdesiate roky v československej literatúre alebo vo filme a v televízii máme v pamäti. Mladší ich objavujú.
Diela Formana, Menzela, Kádára, Klosa, Jakubiska, či Havettu. V literatúre: Seyferta, Novomeského, Válka, Mňačka, či Karvaša - hviezdia na oblohe ako neprekonateľné vzory. Slávne bratislavské pondelky, kde sa na pozadí antických drám, často, riešila problematika súčasnosti.
Režim vynakladal peniaze na kultúru, aby mu robila slúžku a výkladnú skriňu. Umelci to pochopili po svojom. Možností, slobodne sa prejaviť, bolo pramálo. A tak sme v inotajoch, hltali pravdu o našom žití - medzi riadkami. Ako zakázané ovocie, ktoré tvorcovia pažravo jedli - tak vznikali neuveriteľné diela.
Podobne v ZSSR, kde z oficiálnej scény vzniklo podhubie: Solženicyn, Pasternak, Tarkovskij - geniálni autori, ktorých režim, takmer, dohnal k smrti. V prípade Pasternaka, naisto. Tvorca Živaga nezvládol tlak na svoju osobu a podľahol. Jeho kniha, najkrajší ľúbostný román o ľuďoch, ktorých zničila Októbrová revolúcia, tu bude naveky.
Úzky priestor umeleckej slobody spôsobil, že išla do hĺbky. Rozširovať sa nemohla. Bolo to obmedzenie, ktoré rozvíjalo fantáziu tvorcov - a tá akoby dnes umelcom chýbala. Kde sú všetci tí "vynikajúci" autori, ktorí plakali, že píšu do "šuflíkov," pretože nemôžu, ale keby sa doba zmenila, že by sme videli...?
Pri všetkej úcte k mitanom, vilikovským a iným, kde je autor, ktorý dokáže napísať ťažiskové, silné, veľké dielo o prežitých rokoch pred Novembrom? Prečo nevznikol román, či film, ktorý by hodnotne a nezabudnuteľne zachytil nástup žravých supov slovenskej ponášky na kapitalizmus? Že by strach z mafií predčil ten predprevratový? Alebo nie je talent? Prekvapí nás autor? Je nejaký? Hvorecký a Matkin? Tí asi nie...
Podobne ako vtedy u nás - je na tom aj súčasná kinematografia, či literatúra neslobodného ázijského sveta. Filmy z Iránu, Turecka, či Číny dobýjajú ceny na festivaloch. Literatúra ako Mantryho Krehká rovnováha, či skvelý Sklenený palác z prostredia Mjanmarska - bývalej Barmy sú kritickým realizmom 21. storočia. V najlepších šlapajách Balzaca. Až sa obávam, kam to povedie po nástupe demokracií podľa "osvedčeného" vzoru.
Cítim sa v slepej uličke. Vidí sa mi, že všetko dobré je napísané, skomponované, nakrútené a namaľované. Akosi nám, nášmu duchovnému svetu "nepraje" vytúžená sloboda.
Jasné, zasa kecám... Ale dokedy budem čakať? Chcel by som sa pozrieť na epochu našich dedov, otcov i našu - pohľadom Veľkého Autora.
