Mala devätnásť a bola krásnou, dlhovlasou brunetkou. Vlasy sa jej kaderili do prstencov. Oči mala hlboké, tmavé a prenikavé. Postavu ako ten prútik, často sa tak hovorieva, takým typom. Urastená, vysoká.
On mal 33 a bol ženatý. Manželka ho milovala, mali dve deti. Nepozeral po iných, bol spokojný so svojim životom. Keď mu prišla do cesty, v zamestnaní, ani ju nezaregistroval. Možno len jej ženský pôvab, dokreslený mladým rebelantstvom. Vzdialená - pre jeho presvedčenie, že je z iného sveta, z inej generácie.
Po podnikovom žúre, sa ocitli vedľa seba, zmorení z osláv, ležiac na dekách, pozerali si vzájomne do tváre a tak zaspávali. Pristihol sa v noci, ako jej hladkal vlasy, husté kučierky obmotával okolo svojich prstov. Prebrala sa a počúvala jeho vyznania. Nepoznával sa.
Bránili sa vzťahu. Trvalo pol roka, kým sa ozval. Po celý ten čas sa ticho obchádzali. Klopili oči a chceli zabudnúť. Zavolal jej domov a dohodol si stretnutie. Súhlasila a prišla. Mlčali spolu - v parku. Vedeli, že prichádza neodvratný vzťah, búrka, pred ktorou niet úniku.
Napriek tomu odolávali, obaja. Ešte dlhú chvíľu. Ešte niekoľko mesiacov - odolávali v tichu a mlčaní. Vždy pribehli jeden k druhému, keď zavolal on alebo ona. Sedeli a rozprávali - namiesto ich úst - oči.
Jednej noci sa to stalo. Odišiel na návštevu k mame a prišiel k nej. Dlho bol ich vzťah tajomstvom pre rodiny aj pre okolie. Rešpektovala jeho záväzky aj jeho manželku. Potom nevydržal a priznal sa. Manželka skončila na psychiatrii. Jeho láska otehotnela. Rozhodoval sa dlho, čo má urobiť? Zakladať nový život alebo ostať so ženou, ktorú podviedol?
Vrátil sa domov. Nevedel si predstaviť, ako budú vyrastať jeho deti po boku chorej ženy bez jeho pomoci. Sklamal obe svoje lásky. Tá, ku ktorej sa vrátil ho vyhodila, potom, ako psychické ochorenie ustúpilo z akútnej fázy. Neodpustila mu. Pochopiteľne, ani ja by som mu neodpustil. Ale, zaujal ma tento príbeh, pre poznanie, že láska dokáže spojiť, zdanlivo, po každej stránke, rozdielne typy...a vytvoriť z pokojného rodinného života, peklo.
Nakoniec sa naplnilo "proroctvo" jedného z nás, dnes už nebohého priateľa: "Budeš si raz, obhrýzať prsty, v samote a v smútku, pretože na dvoch stoličkách sedieť nemôžeš. Dlho tento život - tie tvoje - nevydržia!"
Mladí žena ostala sama, po následnom, nevydarenom maželstve, odišla aj s jeho dieťaťom nevedno kam. Zaujímal som sa o ňu, ale dodnes neviem, kde by som ju našiel, aby mi porozprávala ich príbeh, jej pohľadom. Či na neho myslí... Verte mi - bola to neskutočná láska. Nikto to nepovedal nahlas, pretože sme vedeli, že ten vzťah je nesprávny a nemorálny, ale v duchu (priznávam) sme závideli, všetci. Nebol to film. Bolo to niečo úžasné a my sme im to priali, aj keď...
