Nemusel som ho vyhľadať v krčme. Vlastne som si ani nebol istý, či tam chodí pravidelne. Náhoda zariadila, že sme na seba narazili na Hviezdoslavovom námestí. Išiel som do kina Mladosť. Len tak, pozrieť na program a zbadal som ho na lavičke vedľa altánu. Sedel, fajčil a čítal knihu. Trocha som sa ostýchal, ale nakoniec to zo mňa vyšlo:
„Dobrý deň - čo dobré máte rozčítané?“ Nič. Ticho. Nepočuje ma? „Ehm,“ zakašľal som.
„Dobrý deň! Čo čítate? Dobrú knihu?“ Modifikovaná otázka. Myslím, že ma neignoroval a vlastne len teraz zaregistroval, že pred ním stojím. Ale nezdalo sa, že by ma spoznal.
„Pamätáte sa – stretli sme sa v umelke...asi pred týždňom. Povedali ste, že mám určite problém... problémy. Hneval som sa vtedy na vás, ale potom ste mi rozprávali o sebe. Ten príbeh. Tú históriu, ako ste pili a prestali. No a potom ste tak rýchlo odišli, že som k tomu ani nemal čo povedať. A pritom ma to veľmi zaujalo.“
Chvíľu sme boli obaja ticho. Potom vstal a podal mi ruku. Vymenili sme si svoje mená. Pozval som ho na kávu. Neodmietol. Len okamih rozmýšľal. Ktovie čo mu behalo hlavou. Potom si niečo, sám pre seba povedal a vykročil za mnou. Totiž – v obave, aby si to nerozmyslel – išiel som popredu, dúfajúc, že sa automaticky pripojí - ako to často býva u nerozhodných ľudí.. Zabralo mu to čas, ktorý mohol využiť na zmenu postoja. A tam pri stole ako som pripaľoval cigaretu - jemu aj sebe - som sa osmelil:
„Prečo?“ Prečo začal piť, keď v historke, ktorú vyrozprával v ten večer nespomínal žiadne problémy pred tým všetkým ako to začalo - zdalo sa, že do času v ich rodine všetko klapalo a dokonca aj neskôr vychádzal aspoň so svojim synom:
„Veď odišiel s vami?“
Nebol to až taký veľký problém, zlomiť tohto chlapíka. Ba – zdalo sa, ako by čakal na to, aby sa mohol vyrozprávať - celý príbeh. Možno ho už vykladal hocikde a hocikomu a ja som ktovie koľký poslucháč v poradí. Bolo mi to jedno. Ja som ho nepoznal. A chcel som vedieť viac. Nevyzeral, že by chcel zo mňa vyraziť na kávu alebo cigarety. Bol slušne oblečený a s tou knihou pôsobil ako učiteľ a vôbec nie bufeťák, ktorý chce využiť príležitosť a vytĺcť z poslucháča prachy. A tak mi začal svoju históriu rozprávať od samého začiatku. Najprv som sa naľakal. Chcel som vlastne, aby mi objasnil dôvod - prečo pil - stručne. Podobne ako to dokázal nedávno, keď opisoval ako s pitím skoncoval. Potom mi to prestalo prekážať. Dokázal ma opäť zaujať a bol by som ho počúval ako kráľ z Tisíc a jednej noci Šeherezádu. Stále. A každý deň (začali sme sa stretávať pravidelne) som chcel vedieť viac a viac.
"Narodil som sa tu - v Bratislave. Moja mama pochádzala z bigotnej katolíckej rodiny. Doslova! Jej brat sa otrávil, pretože starkí nesúhlasili s dievčaťom, s ktorým chodil. Oni dvaja, teda moja omama a opapa - ako sme ich museli oslovovať, by ale asi nesúhlasili s nikým. So žiadnym dievčaťom, pre ktoré by sa on sám rozhodol. Okrem zbožnosti, ktorá bola pre nich príznačná – boli hrubí a necitliví. Aj k svojim deťom. Mali ich šesť a dve zomreli predčasne. Asi aj preto zaobchádzanie. Predstavovali si, že budú riadiť ich životy a určovať im partnerov. Moja mama bola najstaršia. Prvá si odniesla následky takejto výchovy. Od mala ju bili - hlava nehlava. Neostávalo jej iné ako utiekať sa k Bohu. Aj to sa vlastne naučila od nich. Nemohlo to skončiť inak, len tak, že sa zaľúbila do katolíckeho kňaza. Neviem presne ako to celé bolo, ale mám pocit, že ho vlastne uhnala. Ja som plodom ich vzťahu.“
Na chvíľu sa odmlčal. Sklonil som hlavu a čakal. Smer, ktorým sa jeho monológ uberal bol prekvapujúci. Čo sa ešte dozviem...? Ale už so bol v tom... Mal ma v hrsti. Odísť sa nedalo. Bol som v zajatí jeho rozprávania. Zapálil si druhú cigaretu a pokračoval:
„Mal som asi desať rokov, keď som sa dozvedel, že ujo, ktorý k nám z času na čas chodí na návštevy nie je rodina môjho otca, ale že je to môj skutočný otec. Biologický . Čo už desaťročnému chlapcovi hovorí výraz: biologický otec. Nie, nič. Skutočný – áno. Bum – tresk – bác! Mama mi to povedala len tak. Z ničoho nič. Všetko sa vo mne zrútilo. Môj ocko! Milovaný ocko, nie je mojim otcom. Často som neskôr rozmýšľal, prečo mi to vtedy povedala. Raz áno. Určite. Mala mi to povedať, musela mi to povedať, ale prečo práve vtedy? Ďalšia vec. Vedel som, že ujo je kňaz. Katolícky. A tí predsa nemôžu mať..., nesmú mať deti, hovoril som si. Áno, tak! Nesmú!
Nemusím vám vysvetľovať, že mamina výchova urobila svoje a ja som bol ako dieťa, rovnako ako ona - veľmi pobožný. Tak ako vedia byť čisté a neskazené deti v tých krásnych nevinných rokoch. Od malička som chodil miništrovať. V kostole som takisto trávil všetok voľný čas. Keď sa blížili sviatky, veľkonočné – čistil som sochy vojakov umiestnených pri Božom hrobe. Telo Ježiša. Zdobil som oltár. Polieval kvety. Každé ráno pred školou išiel na omšu. Keď prichádzali Vianoce - na roráty. Neviem či viete čo sú roráty? Sú to Bohoslužby v adventnom čase. Ja som chodil do Dómu. Musel som tam byť už pred šiestou, aby som sa stihol prezliecť a pripraviť niektoré veci pre kňaza. Nie neľutujem aj keď som tam ako dieťa bol úplne sám máloktorému miništrantovi sa chcelo tak skoro vstávať. Nikdy nezabudnem na čaro Kapitulskej ulice za tmy, keď začali padať prvé snehové vločky. Bola to neuveriteľná krása. Neskôr, keď som čítal Andersenove rozprávky a videl nádherné Hložníkove ilustrácie k nim, inšpirované starým bratislavským mestom, vždy mi to pripomenulo tie romantické časy. Ešte aj dnes ich beriem do rúk a spomínam na cupot mojich topánok v modrej iskrivej zasneženej ulici.“
Opäť sa odmlčal. Chvíľu som čakal, ale ďalšie pokračovanie neprichádzalo. Zdvihol som sklonenú hlavu a pozrel na svojho rozprávača.
„Nadnes dosť,“ odpovedal na môj spýtavý pohľad.„Možno nabudúce."
