Toto staré prešporácke pozdravenie ma naučila moja mama. Zdravil som tak všetky tety a ujov, od malička. Je to dôverné a milé. Ako plynie čas, vytráca sa z nášho života. Môj syn ho nepoužíva, ani "za otca".
Ja tak zdravím neustále. Možno ním iba viac šetrím, ale keď som trebárs v obchode alebo niečo vybavujem na úradoch, alebo kdekoľvek a stretnem "človeka", nikdy nezabudnem použiť tento milý pozdrav.
Používam ho aj pri priateľoch, ktorých mám rád (u žien aj u mužov) a ubezpečujem, že je to veľmi elegantný prejav úcty, ak vám starý priateľ povie na rozlúčku: Bozkávam ťa (mierne modifikovaná verzia)!
Voľakedy ma zarazilo a potešilo, keď takto pozdravila priateľka, dnes už nebohého, môjho otca: Ruky bozkávam! Tie ruky v pozdrave spomeniem len pri milých praženiciach (ako by povedal pán Satinský).
Cítil som rozpaky, keď sa ma opýtala naša drahá kolegyňa z Číny: Boris - a čo znamená to "bozkávam"? Neuvedomil som si kultúrne rozdiely! Vysvetlil som jej to, dúfam, že presvedčivo: To je pozdrav, ktorí používame pre milých ľudí, ktorých si vážime a máme radi.
Bozkávam ma prežije, pretože, ako som sa pred malou chvíľou dozvedel, jedna dáma ho vštepuje svojmu dvojročnému vnukovi. Bozkávam ju!
