Máličko z ovocia každého druhu. Exotické ďatle a figy (máme doma zásobu, obrovskú tortu vytvorenú z fíg, schne nam uz temer rok na stole, nikto ju neotvoril, no ale, záruku má až do mája:).
Plus nejaké víno (ešte z letného Pezinka jeden kus) a šumivé (ostalo mi od narodenín). Nejaká cola (dvojlitrová za 32 korún, Hanzlík by povedal: "No nekupte to, když je to takový levný...",a to by bolo asi tak všetko.
Aha, no, na druhý deň si treba dať mäsko, najradšej údené. K tomu čerstvý chren, uhorčičku, horčicu, vajíčko, majonézu. Pretože ešte ostanú podkovičky z ryby, malo by to stačiť. Ale človek je taký dychtivý po "duchovnom odkaze Vianoc", že sa vám do košíka pritrafí aj nejaká hydina, najradšej mladá morka v Tesku. Vyzerá lákavo, zmrazená v peknom obale s nápisom Baby Tate. Takže ju kúpim, pretože diéta je diéta a minimálne jeden z nás, ktorí spolu strávime Vianoce je chorý na pankreas, a nezje hocičo (chudák čo má zo života, stále je chorý, hádam mu aspoň na Štedrý deň začne brušná slinivka pracovať- a just nie, prečo by malo byť po mojom, keď sa niečo môže pokaziť, zaručene sa to stane práve na Vianoce) možno preto aj hydinovú šunku, iba kúsok prihodiť. A to by tak bolo všetko...
A potom mi príde ľúto, veď Vianoce nie sú každý deň (ako v tom roztúženom refréne starej piesne, ktorú denne počúvam z televíznej reklamy, ani neviem na aký výrobok, ozaj to sa im podarilo). Vždy, keď je nejaká dobrá reklama, ako trebárs aj tá s pesničkou Rity Pavone (kde tí dvaja chlapíci v tiráku zaspávajú za volantom), nikdy si nepamätám, na aký výrobok to je. Hádam to nie je zámerom reklamných tvorcov, upozorniť viac na seba ako na produkt, ktorý propagujú?), no pretože naozaj nie sú každý deň, zahýrim si. Pokiaľ mám ešte peniaze.
Šups kúsok klobásky, dobrej, vianočnej. Cestou miniem ananás, iba 29 korún, sem s ním! Potom to všetko zabalím do škatule a poďho domov, kde zistím, že to, prečo som tam išiel, som zabudol...
Tak naspäť, do Teska, či Hypernovy, Lidla alebo Jednoty (obchod plný života, naozaj :). Zasa rad, konečne ho vystojím a zomelie ma masa ľudí. "Vcucne", ako výpust vo vani poslednú vodu po kaprovi, tesne pred ortieľom smrti. Nakúpim, prídem domov, ohučaný, obťažkaný. Vopchám to do chladničky, ktorá sa mi vidí stále prázdnejšia a prázdnejšia.
Kde dočerta som minul toľko peňazí a za čo? Veď sa mi zdá, že v nej nič nie je. Zahreším a sladko pospomínam, ako som voľakedy urobil vianočný nákup za niekoľko stovák a bola plná na prasknutie (to je v človeku, ubezpečujem aj mladých, že vekom sa im bude vidieť všetko minulé krajšie a hlavne lacnejšie:). To je prirodzené, rovnako tak zabúdať, že náš príjem bol niekoľkonásobne nižší.
Potom príde Štedrý deň, ten, ktorého silou mocou chceme (ducha) privolať v sile jeho rozmerov, aké mal v našom detstve, a... voľajako sa mi nedarí. Sedím, čítam evanjelium, rozbaľujeme darčeky a spomínam, ale to už iba ja sám (a pre seba), ako som sa tešil na tento deň. Tak hádam na budúci rok o tomto čase:) Jaj, veď ešte mám čas! Tak možno ešte dnes! Nech mi neutečie dobrý duch Vianoc! Šťastné a veselé!
