a prichádza na mňa zvláštny pocit šťastia. Za sklom vidím konáre stromov, ktoré sa ohýbajú v nárazoch vetra(neohýbajú, to bolo včera). Tu je ticho a pokoj. Počujem nič. Teším sa zo záhybu na závese, zo stromčeka, ktorý som ešte ani nepooberal a nepojedol jeho dobroty, zabalené v lesklom staniole s červenozlatým vzorom (ach tá Amerika...). Sledujem nitky na koberci, ako sa hromadia v závitoch, ktoré vedú do nekonečna. Mal by som vstať, porobiť niekoľko odkladných vecí: poumývať riad, vyvesiť bielizeň, vypnúť počítač, ktorý mi nadarmo beží v zadnej izbe.
Zapnúť televízor, čítať knihu, ktorú mám roztvorenú na posteli. Upratať a vyhladiť obrus na stole. Sú na ňom ešte nedotknuté sviece adventného venca. Toho druhého, ktorý sme chceli zapáliť spoločne na Štedrý deň. Všetky naraz. Bola si s ním v kostole. Posvätiť ho. Tieto veci a symboliku berieš vždy vážne. Vlastne aj ja. Preto som ho nechával až na prvý vianočný večer, keď sme mali byť po dlhom čase opäť spolu. Ako vždy 24. decembra, na Adama a Evu, v predvečer narodenia Ježiša.
Nevyšlo to.
Aj tak som šťastný. po niekoľkých týždňoch čakania a neistoty. Uľavilo sa Ti. Povedala mi to lekárka, viem to aj od Teba, ale najlepšie zo všetkého je, že som to videl na vlastné oči. Je to neuveriteľné, ako som pookrial, keď si sa konečne sama dotkla mojej ruky a neodtiahla si tvár pri mojom pohladení. Myslel som včera, keď som prišiel, že vyskočím z kože. Od radosti. Ja viem, bola to hystéria. Ten nádherný zlom prišiel nečakane. Reagoval som prudko, ako šašo: prišiel sem do izby k stromčeku a pojedol som všetky čokolády, ktoré čakali na Teba. Nie, nie z neho, zo stromčeka, ale tie čo boli pod ním.
Hystéria sa lieči šokmi. Ráno som sa naľakal tušením zla. Na obed sa mi potvrdilo, že radosť bola trocha predčasná. Po celý deň Ti bolo zle... Nedobre. Ale už nie na duši, iba na tele. Tak sa teším a verím, že je to začiatok konca. Konca Tvojho trápenia.
Tak si predsa rozbalím salónku. Aspoň jednu, keď som to už napísal... A vypnem ten počítač.
