Rodičia chodievali do verejných kúpeľov, napríklad do Grosslingu alebo na Kollárovo námestie. Nám, deckám museli stačiť také tie malé, plechové, detské vaničky, ktoré mali predľženú životnosť. Vo veľkom hrnci na vyváranie sa nahriala voda a poďho, rovno do "vajdlina". Tak, ako to roky bývalo na dedinách, kde mali veľké kade. No, myslím, že predstava, že takto sme sa umývali aj v meste, v časoch keď letel do vesmíru Gagarin, je pre mnohých mladších obyvateľov starého mesta, alebo miest na Slovensku všeobecne, kuriózna...
Ráno a večer sme si umývali ruky a nohy, tváre studenou vodou, či už na pavlači v starom dome na Železničiarskej ulici, alebo priamo v byte.
Samozrejmosťou neboli ani vlastné záchody. Aspoň v oblasti Kozej ulice (za ČSSR Šmeralovej), Štetinovej, Konventnej, Panenskej. Samozrejme, že niektoré byty, aj tie staršie, mali svoje kúpeľne a záchody, ale nebolo to bežné. Napríklad v oblasti domov na Palisádoch, či v ulici nad hradom, na Mudroňovej, tam ste mohli vidieť pri návštevách, nádherné klasické kúpeľne zariadené ešte za čias prvej ČSR.
Časť bytov v našej štvrti vznikla prestavbou domov, ktoré patrili voľakedy jednému majiteľovi a ten ho obýval celý (samozrejme. že mať záchody a vane na každom poschodí, alebo v každom krídle domu bolo zbytočné) aj s rodinou, alebo, niektoré boli typické staré činžiaky z čias, keď nájomníci jednoducho nemali túto vymoženosť vo svojich bytoch. Tam bývala aj voda iba na spoločných chodbách. Umývali si to najnutnejšie v lavóroch a očistu celého tela riešili v mestských kúpeľoch. Mimochodom, v našom dome bol ešte byt, kde majiteľka pre ňu chodila na chodbu. V kuchyni mala stojan a v ňom vložený lavór.
Záchody sme mali na chodbe a podobne ako dnes, keď ideme napríklad do kina, do nákupného centra alebo do divadla, nezriedka sa stávalo, že sme čakali v rade pred spoločným "véckom". Ak niekto videl Vtedy v Amerike, bolo to veľmi podobné ako život malých Newyorčanov v období pred Druhou svetovou vojnou v Little Italy.
Na Kozej ulici, v našom dome, ktorý susedil s dnes už vysťahovaným Ústavom kozmetiky, boli štyri záchody vedľa seba, na každom poschodí. Bolo to naozaj ako v starom filme. V polovici 60. rokov však väčšina nájomníkov začala prestavovať svoje byty, a na konci dekády už boli všetky vybavené toaletami.
Nebolo to až také zložité, miestnosti boli veľkometrážne a kúpeľne sa v nich stratili. My sme vďaka náhode prišli pravdepodobne k najväčšej na ulici. Keďže štyri záchody boli rovno na chodbe susediacej s naším bytom, zahradili sme ju celú a po demontáži "véciek" tam vznikol veľký priestor a v ňom, na tie časy, perfektná, luxusná kúpeľňa. Plná svetla a vykachličkovaná až po plafón (štyri metre).
Dnes si to už ani nevieme predstaviť: umývať si denne studenou vodou iba intímne miesta, ruky, nohy, a celé telo iba raz za týždeň. Aj keď, niekedy mám v MHD pocit, že niektorí aj áno. :)
V texte sú ilustračné fotografie
