Tak a sme späť. Pre tých, ktorí nevedia, po trinástich rokoch sme sa vrátili z Írska na Slovensko.
Sme tu a pomaly zapadáme. Človek akoby ani neodišiel. Kráčam ulicami a pozorujem. Snažím sa byť milý. Aj ľudia sú milí ku mne. Samozrejme nie vždy a nie stále.
Dnes som bol pozvaný na pracovný pohovor. Naša konverzácia cez telefón bola príjemná. No inak už vyzeralo naše osobné stretnutie. Niekoľko divných otázok, odmeraná tvár. Po chvíli som sa prispôsobil. Pozerali sme si do očí ako dvaja kovboji pred súbojom.
No ja sa nechcem prispôsobiť. Nechcem, aby ma to pohltilo. Tá nadradenosť, odmeranosť, arogancia bijúca z tých očí.
Keď som opustil budovu, len tak šiel a premýšľal, zbadal som stánok.
„Kávu som dnes ešte nemal,“ napadlo ma. A tak som sa pristavil pri stánku.
„Dobrý deň, mohol by som dostať latte?“
„Máme len zalievanú,“ odvrkol podráždene hlas, „mašina na kávu nefunguje, už druhý týždeň čakám, že sa mi na to prídu s firmy pozrieť.“
„Aha,“ podotkol som skôr pre seba, ako pre tetu.
No teta pokračovala.
„Furt mi tu vypisuje niečo po anglicky. Aj slovník som si zobrala. Ale nerozumiem tomu,“ znel hlas skleslo.
„Môžem sa na to pozrieť? Možno to budem vedieť preložiť,“ ponúkol som sa.
„Áno,“ reagovala teta prekvapene a pustila ma do stánku.
Prečítal som si teda vety na displeji, nasledoval návod a mašina sa spustila. Proste bola v akomsi čistiacom móde.
„Joj, nemôžem tomu uveriť, už dva týždne čakám,“ potľapkala ma teta šťastne po ruke a už aj robila latte.
„Nech sa páči, vaša kávička,“ podávala mi po minútke plastový pohár s voňavou kávou.
„Nechajte tak,“ povedala s úsmevom, keď som chcel zaplatiť.
Prijal som. Nie z vypočítavosti. Ponúkla mi tú kávu od srdca. A jej úsmev mi zmenil deň.
Ľudkovia milí, darmo chodíme po svete zachmúrení. Ja verím, že tam v srdci sme dobrí.
Ďakujem
Marián Dyno Burič
