Hneď pri vstupe nás tabuľa upozornila na nebezpečenstvo pádu stromov a poučila nás, že vstupujeme na vlastné riziko. To nás trošku vystrašilo, lebo vietor občas zafúkal silnejšie ako by si človek na prechádzke prial. No ja s Kratuškou sme chodník poznali a navyše, bola na ňom aj v tento troška vetristý deň celkom slušná premávka. Petra hneď na začiatku rozbolela päta, takže bol v nezávidenia hodnej situácii no bral to s úsmevom na tvári, takže to nebolo vážne. Všetci sme sa rozplývali nad krásami na ktoré sme sa dívali, len sme sa pri tom nemohli príliš pozabudnúť, pretože sme chceli na Popradskom plese samozrejme chvíľu pobudnúť a potom sa po rovnakej trase vrátiť späť, podľa značenia a aj v skutočnosti to trvalo asi 1hod 5min. Predsa len, naspäť po tme vzhľadom na terén by to bolo pekne masochistické. (sme nevedeli že aj bude)
Tento chodník v Tatrách (nevidel som ich ešte veľa) poskytne naozaj oku lahodiacu scenériu. Ste až na úrovni kosodreviny a môžete sa kochať vrcholcami štítov, ktoré sú naozaj blízko. Na konci je pekný drevený most a voda, ktorá sa po skalách valí pod ním, je až rozprávkovo čistá, až máte chuť sa jej napiť.
Na Popradskom plese sme si dali fazuľovú polievku (škoda že nemali kapustnicu). A síce sme mali v pláne ešte návštevu Tatranského cintorína, ktorý sa tam nachádza, zistili sme, že už toľko času do zotmenia nemáme. Slnko zapadalo a naspäť po tej istej trase by sme to už po svetle nestihli.
Prešli sme na plán B. Rozhodli sme sa, že prejdeme po asfaltovej ceste (po ktorej ale takmer vôbec nechodia autá, vlastne ani nemôžu len zásobovacie) dole na zastávku električky Popradské pleso a odtiaľ na Štrbské ku autu. Tabuľka nás informovala, že by nám to malo trvať asi 40 minút. Bolo to dobré rozhodnutie neísť naspäť na Štrbské pleso, pretože už tu nás chytila tma. Nebolo to nič príjemné isť po tme cez les. Pustili sme si aspoň hudbu a snažili sme sa čo najviac ponáhľať. Peter poznamenával, že ho ešte stále bolí päta. Miestami sme za každým stromom videli nejaké zviera a vraveli sme si aké sme trubky. Cestou sme ale natrafili na jeden párik, ktorý išiel tiež tým istým smerom a ešte ležérnejším tempom. To nám pomohlo v tom, že sme si povedali, že snáď to nie je vôbec nebezpečné, keďže oni majú také tempo, asi vedia, že sa ničoho nemusia báť. Štastný sme dorazili na električkovú zastávku. Už na Popradskom plese sme si zistili odchod električky, mali sme ešte 20 minút času. Rozbalili sme chipsy, čajík z termosky a začali sme si robiť srandu, že to bol skôr šprint cez Tatry ako kľudná prechádzka po horách. Čo už, bol to spontánny výlet a to sme ešte nečakali čo nás postrehne.
Jedna pani s dieťaťom nás prišla informovať, že električky nepremávajú, lebo na koľaje popadali stromy a či jej aspoň s mobilom neposvietime na tabuľu, že nájde nejaké číslo na informácie a zavolá tam. Nakoniec ho našla Katuška a zavolala, bolo to číslo 18 188. Vraví: „ Dobrý deň, stojím na stanici Popradské pleso a niekto tu vraví, že električky nepremávajú, chcem sa spýtať či je to pravda?“ Informovali ju, že áno je to pravda a že električková doprava je nahradená autobusovou, že máme počkať a príde autobus. To nás potešilo. Ešte nás informovala, že autobus môže trošku meškať, pretože ide po ceste (ako inak by šiel). A tak sme čakali, čakali a čakali no a keď meškal už príliš dlho ktosi zavolal opäť na informácie. Tam dostal odpoveď, že na Popradskom plese autobus nebude stáť, že treba ísť ku hlavnej ceste. A tak sme sa (a to už sa aj riadne ochladilo a vietor zosilnel) museli vybrať ďalších cca 15 až 20 minút pešo po tme ku hlavnej ceste. Autobus na ktorý sme čakali samozrejme už dávno prefrčal a tak sme museli čakať na ďalší, ktorý šiel až za pol hodinu. Vďaka nedôslednosti pani na informáciách sme museli ešte ďalej mrznúť. To nám nemohla hneď povedať, že treba ísť ku hlavnej ceste? Nie, očividne nemohla muselo sa volať znovu. Veľa ľudí malo na ňu nepríjemné poznámky.
A tak sme vo vetre, zime a tme čakali na autobus a skúšali sme stopovať. No zrazu sa udialo niečo krásne, auto idúce opačným smerom (na Poprad) zastavilo, hodilo spiatočku a z okna vykukol anjel.
V aute bola mamička s dieťaťom a vraví nám, „preboha veď vy tu zamrznete, poďte ja vás odveziem, kam idete? ‚na Štrbské pleso tam máme auto‘ dobre poďte ja vás odveziem.“ Mala taký istý problém ako my, tiež ju zradili spoje a absolvovala rovnakú túru ako my a to s malým dieťaťom. Zo stanice Popradské pleso si zavolala taxík na Štrbské pleso, kde tiež mala auto. Bola neuveriteľne milá a vyžarovalo z nej dobro (kiež by takých ľudí bolo viac). Kvôli nám otočila auto a odviezla nás, asi preto, že vedela čo prežívame, keďže bola na tom v ten večer podobne a keďže mala malé dieťa aj o dosť horšie. Zachránila nás a veľmi sme jej za to boli vďačný. Okrem prírodných krás nám Tatry ukázali aj tie duševné.
