Moji starí rodičia už nežijú. Keď som bola pred dvoma rokmi na pohrebe starkej, moja maminka plakala a hovorila: "Mirka moja, už som dospelá." Mne, celkom logickému človeku, to vlastne moc ani v tej chvíli nezaplo, pretože v týchto smutných chvíľach rozum vypína a smútok ovládne celého človeka. O tri mesiace nás opustila druhá starká a môj ocko zopakoval tieto slová. Bola mojou poslednou žijúcou spomienkou na chlebík s maslom a soľou pokreslený vidličkou a čaj z čiernych ríbezlí. Spomienkou na štrikované svetre a kamašle, ponožky a rukavice, domáce lístkové cesto a čerešne za ušami.
Sme deťmi, kým nám žijú rodičia. Už sa nehnevám na ocka, že ma už takmer 37 ročnú napomenie. Že mi maminka pri šoférovaní po chronicky známej ceste ukazuje smer. Kým ich mám, som ich dieťa. Teraz prevzali štafetu v babičkovstve pre moje deti. Oni vytvárajú nové spomienky pre 6 vnúčat, deduškove včeličky, babičkine bylinky, chalúpka medzi horami,...
Nechcem byť ešte dospelá. Chcem dospieť v čase, keď budem pripravená prevziať štafetu a dať spomienky deťom mojich detí. Zajtra sadnem s dcérkami a budem špekulovať, čím poďakovať mojim rodičom za to, že sú.
PS: Oci. Ak čítaš tieto riadky,.... vieš čo som chcela povedať. Ľúbim Vás najviac na svete :))))
