Miriam Bzdilíková
Babička
Deň pre deti veľmi výnimočný, pre učiteľku rutina. Preberanie druhého písmenka a skladanie prvej slabiky. Milé, ľahké, samozrejmé,.... skvelé, úžasné, jedinečné. Aj pre malého Janka, vždy usmiate slniečko.
Som mamina, manželka, učiteľka a amatérska redaktorka miestnych bezplatných novín. Milujem život a všetko s ním spojené. Zoznam autorových rubrík: Zo školkej katedry, Prežité, špáranie do politiky, Súkromné, Nezaradené
Deň pre deti veľmi výnimočný, pre učiteľku rutina. Preberanie druhého písmenka a skladanie prvej slabiky. Milé, ľahké, samozrejmé,.... skvelé, úžasné, jedinečné. Aj pre malého Janka, vždy usmiate slniečko.
Počas víkendu som bola u rodiny na dolniakoch a večerné posedenie sa ukončilo 6 hodinovou, miestami veľmi ostrou debatou na tému štrajku. Stretli sa totiž štrajkujúca učiteľka s pracovníčkou v štátnej správe.
Na začiatku môjho listu Vám chcem popriať veľa síl a energie vo Vašej práci. Uvedomujem si zložitosť situácie, do ktorej ste sa vďaka štrajku učiteľov a politickému tlaku vlády dostali.
Opäť sa rozprúdila diskusia okolo štrajku učiteľov. Opäť má verejnosť plné ústa ich prázdnin, pracovného času a pracovnej náplne. Štátu sa dlhodobo darí dehonestovať toto povolanie v očiach väčšiny nezainteresovaných.
Dnes som sa zúčastnila protestnej akcie Babysitting day a pridala sa k stovkám učiteľov na Slovensku. Neľutujem svoje rozhodnutie a podporím svojich kolegov v akejkoľvek akcii, ak to znamená zmenu k lepšiemu.
Nechcem robiť nikomu reklamu, nemám to rada. Podľa mňa obchody nerobí len tovar, ale najmä ľudia, ktorí v ňom pracujú. Môžu ponúkať 100% zľavy, no s kyslým výrazom a nechuťou toho moc nepredajú. Ona mala úsmev a žiarila.
Človek, vďaka ktorému sa v našej rodine každoročne 14.2. oslavovalo, sa narodil 14.2.1917. Bol to môj deduško, človek s veľkým srdcom a usmiatými očami. Toho roku by sa dožil 98 rokov.
Návrat z výletu bol skvelý. Plné brušká, červené líčka od slniečka, v nôžkach krásnych 8 kilometrov a nedočkaví rodičia pri škole. Za zákrutou, 30 metrov od školy stojí autobusová zastávka. Drobec po mojej ľavici tam niečo zbadá a potiahne ma za rukáv. Aha, pani učiteľka. Tam niekto leží! Z tváre sa mi vytratila z úsmevom aj farba.
U nás doma sa traduje amatérske bylinkárstvo. V našej záhradke sa okrem okrasných kvetov pestuje repík, zlatý koreň, maralan, mäta, kustovnica, čierne ríbezle, medovka, na kraji záhrady rastie baza čierna, okolo rastú lipy a neďaleké lúky nás zásobia ďalšími pokladmi z našej prírody. 20 druhov byliniek potom moja maminka kombinuje podľa potrieb chorého, ocko dosladí včelím medom od včeličiek z kúta záhrady. Už moje dcéry vedia, ktoré bylinky kombinovať pri kašli, pri bolesti bruška, či nespavosti.
Poznáte tie reči dospelých... Ach, tá dnešná mládež! Akí sú nevychovaní! Za naších čias by sa toto stať nemohlo! Banda jedna všivavá!... Osobne som sa vždy len pousmiala a zaspomínala si na spolužiačkine červené vlasy v 1988, na spolužiakove netaktné poznámky k učiteľke v 1993, na rifle s dierami, dlhé nechty, vlasy a naopak vyholené hlavy v čase punku a množstvo iných vecí, ktoré boli vždy rebéliou. A dnes som sa na vlastnej koži stretla s puberťákom, čo vytáča svoje okolie už roky.
Som človek, ktorý sa narodil v rokoch sedemdesiatych, v čase mladomanželských pôžičok, prideľovaní bytov mladým rodinám, lacných áut a benzínu, čierno-bielych televízorov, pionierských šatiek a iskročkovských hviezdičiek. Ako absolútne učiteľské dieťa (obaja rodičia boli učitelia) som žila školou každý deň svojho života.
Tohto roku je to 25 rokov, čo moji rodičia kúpili dreveničku v osade uprostred lesov. Kam oko dovidelo, boli samé stromy. Presne tak, BOLI!
Pred hladným víkendom bolo potrebné nakúpiť. Na chalupe sme niekoľko kilometrov od obchodíkov, takže najbližšie dopĺňanie chladničky sa bude konať v pondelok. Na parkovisku sa ku mne blížila známa červená tvár slobodného bezdetného mladíka, ktorý pochoval, odchoval, chová, živí, spláca, lieči toľko ľudí, čo by zaplnilo väčšiu telocvičňu...
Zaviazanie šatky na oči, posledný hlboký nádych, kľučka na dverách podľa pamäti... Vchádzam do triedy plnej druháčikov a nevidím žiadnu zo známych tvárí, len úplnú tmu. Pristupuje ku mne drobná postavička, do rúk mi vkladá palicu a spoločne ruka v ruke odkráčame ku katedre.
"Mami? Potrebujem si umyť vlasy. Ohreješ mi vodu na sporáku?" opýtala sa ma večer staršia dcéra. Nie, nebývame v dome a manžel nezabudol zapnúť bojler. Sme panelákoví rukojemníci na mrznúcich Kysuciach.
Teraz beží v televíziách reklamný spot, kde si každá z nich v čierno-bielom nemom filme robí srandu zo svojich vlastných seriálov. Spot končí sloganom "Rozumieme nepočujúcim" a značka telefónneho operátora. Prevracia sa mi žalúdok.
Deň bol úplne mizerný. Celodenný dozor, suplovaná šiesta hodina, uvrieskaná jedáleň, vonku neutíchajúci dážď, škriabanie v krku. Cesta domov s dvoma utáranými ratolesťami a neterkou...
Nepasujem sa za naslovovzatého odborníka. Som len učiteľka s 15-ročnou praxou a vlastným názorom. Podľa mojich jednoduchých výpočtov nie je možné, aby akákoľvek reforma, ktorá sa rozbieha na Slovensku, fungovala. Ako som sa k tomu dopracovala? Takto:
Po fackách sa parlament opäť ozýva. Tento raz alkoholom v poslaneckej väčšine. Veď ide len o zákony, ktoré postihujú pospolitý ľud, nie elitu.
Už ste sa niekedy zamýšľali nad tým, čo si v skutočnosti myslia politici? Čo majú na jazyku no nesmú povedať, aby sa nestrápnili, neohrozili svoju kariéru alebo jednoducho neodkryli svoje pokrytectvo? Z dôvodu čistého alibizmu budem parafrázovať, ale som si istá, že nájdete ich autorov. Mohlo by to byť aj takto: