Cestou zo školy a z nákupov sme so staršou dcérou preberali nedisciplinovanosť chodca, ktorý brázdil križovatku s igelitkami a divným krokom mimo priechodov. Vtom sa zo zadnej sedačky ozve mladšia a začína sa rozhovor:
"Mami? Ako vyzerajú vegetariáni?"
"Úplne normálne. Ako bežní ľudia."
"A mami? Majú oni svaly, keď nejedia mäso?"
"Majú. Oni si svaly doplňujú zeleninkou."
"Tak mi potom vysvetli, ako ich rozoznám, keď vyzerajú ako ľudia?"
So staršou sme vybuchli do ohromného smiechu až nám slzy tiekli. Pokúsila som sa spätnou cestičkou v jej drobnej hlávke nájsť, čo vyvolalo toto divné prepojenie. Dovtedy nepadlo ani slovo o vegetariánoch. Nič, čo by nasvedčovalo, že nám táto téma v najbližších hodinách skríži cestu. Až doma mi napadlo, že v škole na obed bol rezeň a malá kúsok nechala. A vonku sa prechádzal pomedzi autá hladný ujo, ktorého nevedela malá zaradiť medzi mäsožravce či bylinožravce.
V hlávke malých detí prebieha jedna veľká rozprávka s úžasnou logikou. Dúfam, že ju moja mladšia bude mať v hlavičke dostatočne dlho, kým sa naučí všetky písmenká. Napísala by nádhernú knihu.
