Ale boliestka, čo kvári jeho dušičku od rána, sa cez druhú hodinu predrala von a spustila smútok. Práve som pripravovala pre žiačikov stanovištia, na ktorých si predcvičujú nový tvar písmenka skôr, ako ho budú písať do zošitkov. Skladala som veľkú podložku s pieskom zo skrine, keď pribehol malý Janko. Videla som mu na tváričke, že niečo nie je v poriadku. " Dnes ráno našli našu babku mŕtvu." spustil na mňa strašnú vetu. Rýchlo som položila podložku na lavicu a vzala ho za drobnú rúčku. "Čo sa to Janíčko vlastne stalo?" A Janko spustil rozprávanie: " Nevedeli sme sa jej dovolať. Tak sme ráno volali hasičov a oni jej rozkopli dvere. A babka tam ležala umretá." Zastavil sa mi dych a malého som si pritúlila. Spustil obrovský plač. Drobnými rúčkami ma stískal a veľmi plakal.
Začala som ho hladiť po vláskoch a pohojdávala v náručí, ako to robievajú mamy, keď chcú svoje dieťatko upokojiť. Plakal hlasno a poťahoval nosom. Deti v triede sa otáčali a začala veľká vrava. "Prečo plače? Čo sa mu stalo?" jedno cez druhé. "Umrela mu babička, tak smúti. To by ste asi všetci plakali." bola moja odpoveď. Naše objatie trvalo minútu, dve, päť? Ani neviem. V týchto chvíľach čas vnímame ináč. Povolila som objatie až vtedy, keď poľavil jeho plač a aj on sám sa ma pustil. Posadila som ho na gauč a pošepkala do ucha, že ak nechce, nemusí teraz s deťmi nič robiť a ostane chvíľku na gauči. Privolil.
Ostatné deti sa potom rozdelili do skupín a každá skupinka si nové písmenko precvičovala iným spôsobom. Mala som vzácnych 10 minút, kým som sa mohla venovať Jankovi. Prisadla som k nemu, podala vreckovky, utrela sviečku spod nosa a začala s ním rozprávať. Miloval svoju babičku. Chodieval k nej veľmi často a bude mu veľmi chýbať. Potrebuje pustiť slzičky, nie zľahčovať situáciu. Nevedel tú hrôzu, čo ráno zažil, spracovať. Dostal priestor na smútok a vedela som, že bude v poriadku. Ešte raz sa pritúlil, vyfúkal nos a sám si sadol na svoje miesto. Bol pripravený cvičiť písmenko s ostatnými. Písmenko mu šlo jedna radosť a pred celou triedou som ho pochválila.
Čaká ho ešte pár veľmi ťažkých dní. Svoju babičku bude dlho spomínať so slzami v očiach. Ale nik sa mu nebude za slzy smiať, lebo keď bolí duša, slzičky a objatie sú najlepším liekom.
