Pri návšteve Viedne som bola trochu zaskočená z jednej príhody. Pani, elegantne oblečená, venčiaca veľkého miláčika. Našiel si prekný kúsok trávnika a šup tam asi za pol lopaty posledného produktu trávenia. S hrôzou a z bezpečnej vzdialenosti som sledovala pani. U nás, v malom meste, by som očakávala, že zrak taktne odvráti iným smerom a rýchlym krokom odkráča. No táto siahla do igelitky (vôbec som si ju predtým nevšimla), vytiahla asi plastovú lopatku, vrecko a exkrement bez najmešej grimasy odpratala. Okoloidúci si tento jav vôbec nevšímali, len ja som ju s vyvalenými očami sledovala. Nemám psíka a keď chodím so psíkom mojich rodičov, tak len do lesa. V meste som ešte nevenčila, ale viem, že pratať hovienka majiteľ či venčiaci, musí.
Vtedy sa mi vybavil pohľad na pani doktorku držiacu na vôdzke malého havka, ktorý práve obkakával smetiak určený na jeho výkaly. Po skončení sa pomalým krokom, akoby sa nič neudialo, odpratali obaja o kúsok ďalej.
Sesternica mi raz spomínala, ako si jej malá dcérka raz na rukavičkách doniesla domov smradľavé prekvapenie. Cestou domov si ho rozotrela po bundičke aj oteplováčikoch. Sesternica ju vo vani vyzliekala a zároveň vracala do vedra vedľa.
Na jar, keď zíde biela maskovacia prikrývka, na nás zo zvädnutej trávy, chodníkov, záhonkov a parkovísk nechutne zízajú spíčkarske produkty a čakajú, ktoré malé nevšímavé dieťatko ich prinesie domov na topánočke. Potom drobec dostane na zadok miesto toho, aby sa rodič vonku oboril do psíčkara.
Vzorným psíčkarom ich nezodpovední "kolegovia" robia nielen hanbu ale aj zlé meno. Od uvedených udalostí už ubehol nejaký ten rôčik a lopatku s vreckom vídam v rukách susedov častejšie. Nie psíčkovia, ale ich majitelia zodpovedajú za čistotu po venčení. Ak by im predsa obkakal dvere či výťah, nenechali by to tam vyschnúť a rozfúkať vetrom.
pokračovanie neskôr...
