Zhrozená vidím pána v rokoch chrčať v kaluži krvi vdychujúc svoje hlieny a v mykavých pohyboch. V stotine sekundy mi prebehli v hlave len dve veci: 1. Čo s deckami? 2. Musím niečo urobiť!
Skraty, ktoré mi zaplavili mozog zorganizovali deti do nesúrodého útvaru, nasmerovali ich ku škole a mamičke (chvála Bohu za ochotné mamičky na výletoch!) som prikázala: "Marcelka! Odveď decká do školy, ja musím volať záchranku!" Už ani neviem, o čom som sa s ňou ešte dve sekundy bavila, ale rozklepanými rukami som vytáčala 112 (155 ma vôbec nenapadlo). 20 párov vystrašených očičiek sa ešte dlho obzeralo, čo to tam tá ich učiteľka robí. Ale nemala som čas na nič iné.
Dobehla som k ležiacemu pánovi, našťastie ležal tvárou nadol a naboku. Mykať s ním už prestalo, ale oči mal zatvorené. Netuším, čo sa ma operátorka pýtala, ani to, čo som jej povedala. Len mi prikázala ostať pri ňom a sledovať dýchanie. Pred lekárňou stála naša mladá lekárnička a ja som ju v chvate rukami zavolala na zastávku. Pána spoznala a povedala, že je epileptik. Operátorke som túto informáciu povedala, ale záchvat som nedokázala identifikovať. Páchlo z neho víno a neďaleká fľaša svedčila o nie triezvom epileptikovi.
Začali sa zbiehať ľudia. Ja som bola v podrepe pri pánovi a snažila som sa mu prihovárať a triasť s ním. Vôbec nereagoval. Ľudia ho chceli otáčať, ale ja som im to vyhovorila. Pokiaľ dýcha, počkajme na záchranku. Pri prevrátení by mohol začať vracať a dusil by sa vlastnými zvratkami. Kaluž hlienu, peny a krvi, v ktorej mal polovicu tváre odradila aj silné žalúdky od ďalších pokusov o prevrátenie. Netuším, kto by sa v nutnosti odhodlal na dýchanie z úst do úst.
Medzitým lekárnička zavolala niekoho zo zdravotného strediska, čo je poblízku, ale po 15-tej v piatok tam duše neboli. Musela sa vrátiť do stále otvorenej lekárne, no cez okno nás sledovala.
Pozrela som na hodinky. 3 minúty od telefonátu mi pripadali ako celá večnosť. Dve mladé pani sa snažili pána prebrať štípancami a trasením. Sledovala som to s pocitom, ktorý som nedokázala identifikovať. Netušila som, čo viac urobiť. Cítila som sa úplne zbytočná. Keď som v diaľke zbadala blikajúcu sanitku, odrazu mi padol kameň zo srdca. Aj ostatní sa začali vytrácať. Ja som postávala dva metre od pána a sledovala záchranárov, ako ho preberajú a nakladajú. Klobúk dolu pred ich profesionalitou. Bez najmenšieho zaváhania ho prevrátili a prebrali z opileckého tranzu. Odsledovali zorničky, vyčistili dýchacie cesty, zložili nosidlá a traja ho na ne naložili.
Vtedy mi doplo. "Preboha! Čo je s deckami?! Ako došli?!" V rýchlosti som vyštartovala pred školu, kde už bol kľud a prázdno. Nič nenasvedčovalo tomu, že pred pár minútami sa 20 rozbláznených druhákov vrátilo z opekačky. Telefonát od mamičky ma prebral. Rýchlo som sa opýtala, ako zvládla decká priviesť do školy a poďakovala som sa jej. Chcela vedieť, ako dopadol pán. Neviem, čo som jej povedala.
Možno ma to ešte dnes dobehne. Neviem, ako sa mám cítiť, ale nie je to bohvie čo. V každom prípade mi vychovávateľka povedala: "Tvoje decká ťa tu chválili. Vraj pani učiteľka je múdra,určite bude vedieť zavolať záchranku." Videli, ako neprehliadať, aj keď nie vždy sa dá niečo urobiť.
