"To čo je?" "Čo to robia?" "Miška? Hráte sa na slepú babu?" Niekto sa chichoce, niekto híka, počuť šuškanie a tiché klepanie paličky. Poďakovala som sa svojej dcérke a posadila sa na stoličku.
Cesta, ktorú inokedy absolvujem od dverí cez celú triedu k môjmu stolu za pár sekúnd, mi trvala skoro dve minúty. Dve vzácne minúty pre malých ľudí, ktorí sa zamýšľajú, prečo sa to deje. Dve vzácne minúty pre učiteľku, ktorá svoje deti len počuje. Dve vzácne minúty pre malé dieťa, ktoré pomáha nevidomému nájsť bezpečnú cestu.
Obetovala som celé čítanie Svetovému dňu bielej paličky. Deti si na vlastnej koži vyskúšali so zaviazanými očami cestu od dverí k tabuli. Len s paličkou sa nedostali ďalej ako k prvej lavici. Ochotní spolužiaci sa navzájom odprevadili a spolu našli cestu k cieľu. Zatvárali sme oči a počúvali zvuky. Ovoniavali a ohmatávali svet okolo nás. Nie je ľaké "vypnúť" jeden zo zmyslov, ale stálo to za to. Už dlho moje deti nestratili reč, len s otvorenou pusou počúvali a pomáhali si navzájom s takým zanietením, aké človek vidí málokedy.
S hlbokou úctou a obdivom sa skláňam nevidomým. K tomu, ako cítia krásy tohto sveta bez očí. K tomu, ako dokážu žiť napriek prekážkam vidomého sveta, ktorý zabúda na dar zraku. V tme človek často vidí viac svetla, ako ten, ktorý prehliadne aj slnečný deň. Ani som netušila, akú lekciu si spolu s deťmi prežijem v tento deň. Ďakujem bielej paličke...
