Tento malý človiečik celej rodine už od prvej sekundy života, keď plakala ako umravčané mačiatko, spestruje život. V deň, keď pochopila prepojenie svojej pusy s úsmevmi naokolo, neprestávala sa nám venovať. S trpezlivosťou batoľaťa vysvetľovala všetko, čo chcela a keďže sme sa len usmievali a napodobňovali tie smiešne zvuky, začala skladať slabiky, slová a v dvoch rokoch už celé súvetia. Jej "šušlavé obdobie" si takmer nikto nepamätá, lebo ako dvojročná artikulovala všetky hlásky bezchybne, vrátane obávaného r.
Pusa sa jej nezastaví a aj keď spinká, aspoň sa zo sna hlasno smeje. Raz, keď som sa unavená vrátila z práce, kde do mňa 6 hodín vkuse "hučalo" 20 detí, šla som s malou na zmrzlinu. Pusa sa jej, ako vždy, nezastavila, a ja som len skonštatovala (viac pre seba ako pre ňu) : "Zlatko, ty strašne rada rozprávaš." Na sekundu sa zamyslela a odpovedala: "Vieš mami, mňa to strašne baví. Ale keď spím, tak nerozprávam." V tom momente ma nabila svojou energiou a s trpezlivosťou, ktorú poznajú len mamy, som si vypočula všetko možné aj nemožné, čo v ten deň v škôlke zažila.
Inokedy som ju viezla v aute a z vedľajšej cesty mi vbehol vodič. Vytrúbila som ho a plná zlosti pokračovala. Trúbenie malú vyrušilo z monológu a opýtala sa: "Mami? Prečo si trúbila?" A ja na to: "Lebo mi nedal prednosť!" Malá spracovala informáciu behom pár stotín sekundy a skonštatovala: "Máš pravdu! Dievčatá majú prednosť!" Moju zlosť vystriedal smiech a hrdosť, že mám tak uvedomelé dieťatko.
Ešte ako ani nie trojročná, keď nepoznala niektoré slová, sama si ich vymýšľala. Na dovolenke raz zbadala mušličkový náhrdelník a veľmi ho chcela. Keďže vedela len toľko, že sa nosí na krku, povedala mi: "Mami, ja by som chcela tento nákrkok." Samozrejme sme jej ho kúpili a odvtedy nám doma pribudlo niekoľko ďalších nákrkov. Alebo v lese sme medzi srnčími bobkami našli liezť chrobáka a ja som povedala, že sa tam maskuje. Malá ma opravila: " On sa bobkuje."
Jedného dňa budem jej záujem obracať na písanie a viem, že bude skvelá. Teraz sa vždy snažím v kabelke nosiť kúsok papiera a pero, nech tie jej perličky nikdy nezabudnem. Keď vyrastie, poskladám jej z nich malú knižôčku, aby vedela, aké výnimočné dieťa bola pre svojich rodičov.
