Apeluje sa na sociálne cítenie, ktoré má mať občan voči občanovi. Vystúpiť z druhého piliera, kde si sporí aspoň na trošku istý dôchodok a vstúpiť do starého sociálneho systému, modliť sa, aby za 30 rokov mal kto na neho robiť. Chápať, prečo ešte 62 roční pracujú a tridsiatnici utekajú mimo štát. Nesporiť, no púšťať žilou svojmu účtu pre ozdravenie financií. Zatvoriť oči, utiahnuť opasok, držať hubu a pochopiť, prečo sa má stále horšie. To predsa tí druhí! To predsa kríza! To nie my! My sme sľúbili, vy ste volili. HA-HA-HA
Neviem pochopiť, prečo ľavicovozmýšľajúca vláda tlačí strednú vrstvu, tú, ktorá najviac prispieva do štátu, na pokraj, kde môže spadnúť do chudoby. Môj príjem nie je najhorší. Mám 15 rokov praxe, 1. kvalifikačnú skúšku a ešte jedno zamestnanie. No som jednou z mála. Sporím svojim deťom na štúdium, poistila som seba aj manžela na smrť (necháme sirôtky bez financií?), celá rodina sme úrazovo poistení, sporíme vo všetkých dôchodkových pilieroch. Svoju budúcnosť nevidím veľmi ružovo, preto istím, čo sa dá. Pre niekoho prepych, pre niekoho zbytočnosť, pre mňa aspoň malá nádej. Som socialistka so srdcom kapitalistky, či kapitalistka so srdcom socialistky? Fakt už neviem.
