Hodina pred diktátom, písanie slov s dvojhláskami, každé poukladané na tabuli, dôkladne prepísané a skontrolované, vysvetlené.
10 minútová prestávka, cez ktorú sa riešia problémy s opaskom, s nespláchnutým záchodom, s baňou do nosa, s nájdeným peniažkom, s neotvorenou fľaškou, vyliatym čajíkom, novou encyklopédiou, otvoreným oknom,.... a zase zvonček.
Rozdanie diktátových zošitkov, prvé čítanie, rozbor slov, takmer slabikované diktovanie, upozorňovnie na veľké písmená.... kontrola a môj pohľad do jednotkárovho zošitka: Kvuôň ärdžý. Takmer som odpadla. Na tabuli napísané "kôň" , moje upozornenie, že na ä nezačína žiadne slovo, že po hláske s mäkčeňom sa nikdy nepíše y a tie fofry v triede so zmizíkom :) Kontrolné prečítanie textu a odovzdanie diktátov. Mám? Nemám známkovať? Musím. Vedeli to dva týždne, doma medzitým mali napísať dva diktáty s rodičmi.
Ja si svoje diktátové začiatky nepamätám. Len viem, že vo vyšších ročníkoch boli strašiakom. Moji malí prváci sa na ne tešia. Dokedy? Dúfam, že im nevezmem ilúzie a ich skúsenosti budú niečim, čo ich posunie a nezastaví. Má niekto recept? Sem s ním!
