Niekde som si raz prečítala múdru vetu od neviemkoho: "Ľudia si možno nebudú pamätať, čo všetko ste povedali, ale nikdy nezabudnú, ako sa pri vás cítili." Viem, žiadne objavenie Ameriky sa nekoná, ale mňa čaká 10 mesiacov s drobcami, ktorí si budú pamätať akurát tie pocity.
Moja najhlbšia spomienk siaha do veku 21 mesiacov, keď mi po ceste cez záhradu k mamine, práve ona našla "nehodu" v pančuškách bez plienky. Práve čakala môjho mladšieho brata, ktorý sa narodil o 6 mesiacov. Aj ten deň si pamätám, pretože som bežala cez celé sídlisko držiac maminu za ruku a hrešila som bábätko v jej brušku, že ju bije. Pamätám si prvý deň v škôlke a úkryt pod učiteľským stolom, prvý deň v škole a plač chlapca, ktorý sa mi páčil, prvú a zatiaľ poslednú zlomeninu v druhej triede a decko, ktoré mi pri chate záchranárov palicou pichalo do boľačky. Preberané učivo, či reči kamarátok, si nepamätám. Pár silných zážitkov, keď som krívkajúc prišla k tabuli vypočítať príklad, alebo som strelila spolužiakovi facku, to hej. Silné emócie vyryli do pamäti stopu, ktorú mi možno ani pán Alzheimer nevymaže.
O týždeň nastupujem do práce a idem plánovať rok zážitkov pre druháčikov. Opäť exkurzie na farme, vychádzky do prírody, opekačka, pestovanie fazuľky, výroba pomazánok, ochutnávky, besiedky a nespočetne veľa pokusov, ktoré si budú hádam pamätať. Nezabudnem na moju prvú prvú triedu a malého Danka, z ktorého je dnes už dospelý muž. Keď sa vonku stretneme, vždy sa porozprávame a zaspomíname na náš spoločný prvý rok. Prvý pre oboch. Prvý silný zážitok pre učiteľa.
