Na zadnom sedadle sa rozbehla hlučná vrava, do ktorej v rytme spievalo rádio. Čerstvo vymenené stierače kmitali a snažili sa dorovnať svojim výkonom svoju cenu. Odbočka na vedľajšiu ulicu a skratka na sídlisko k mojim rodičom, kam dievčence chodia trénovať hru na klavír. Nervozitu motoristov stupňovali dve autoškoly, ktoré brzdili kolónu a vodiči zmeškali niekoľko sekúnd zo svojich uponáhľaných životov.
Vtedy som ju zbadala. Stála na kraji chodníka, v ruke dáždnik, v druhej malý kočík v igelite. Na kočíku nákup na týždeň a v tvári sútredený pohľad na možnú medzeru v kolóne áut, cez ktorú po priechode rýchlo prejde na druhú stranu. Nik nezastavoval. Spod igelitu sa predierali detské rúčky a snažili sa oslobodiť ich majiteľa od priesvitného väzenia. Zastala som. Mamička neveriacky pozrela na moju tvár. Rukou som jej naznačila, nech prejde. Darovala mi úsmev a ja som jej ho opätovala. Možno jediný, ktorý v ten upršaný deň zažila. Za ňou prešli ešte dva kočíky s ponáhľajúcimi maminkami a ďalších 5 ľudí. Neponáhľala som sa. Každému som darovala úsmev.
Dievčatá na zadnom sedadle sledovali celý výjav a nedalo im neopýtať sa, prečo sa tak zvláštne usmievam. Povedala som: " Viete. Nepoznám tých ľudí a možno sa celý deň len hnevajú a ponáhľajú. Ale vďaka mne sa usmiali. Možno budú mať krajší zbytok dňa. Nie je to super?" Mišiačik vycerila krivuľky a darovala mi najkrajší úsmev toho dňa.
Deň bol úplne nádherný.
