Strácam sa v tomto svete.

Máte aj vy niekedy taký pocit, že sem jednoducho nepatríte? Že ste síce medzi ľuďmi, žijete svoj život, chodíte do práce, stretávate sa s ostatnými, riešite bežné starosti, ale niekde vo vnútri máte zvláštny pocit, že toto všetko nie je úplne váš domov?Ja áno.A nie je to pocit, ktorý by som mala iba raz za čas. Už som si to povedala viackrát. V rôznych obdobiach života, v rôznych situáciách, niekedy úplne nečakane.Cítim sa tu na Zemi akoby na dovolenke.Nie v tom zmysle, že by som chcela odísť zo života alebo že by som si nevážila to, čo mám. Práve naopak. Život si vážim možno o to viac, že si často uvedomujem jeho zvláštnosť, krehkosť a pominuteľnosť.Len mám niekedy pocit, že som tu hosť.Ako keby som prišla na miesto, ktoré mám na určitý čas spoznať, niečo sa naučiť, niekoho stretnúť, niečo odovzdať a potom sa jedného dňa zasa vrátiť tam, odkiaľ som prišla.Možno to znie zvláštne.Možno si niekto povie, že som príliš zasnívaná. Iný si možno pomyslí, že príliš premýšľam. A možno bude mať niekto pocit, že takéto myšlienky nemajú v dnešnom svete miesto.Lenže práve dnešný svet vo mne tento pocit niekedy vyvoláva ešte viac.Pozriem sa okolo seba a vidím ľudí, ktorí sa neustále niekam ponáhľajú. Musíme stíhať,zarábať,niečo vlastniť,vyzerať dobre,úspešní,produktívni,mať názor,obhajovať ho,byť na sociálnych sieťach a zároveň sa tváriť, že nám na nich nezáleží.A ja sa niekedy v tom všetkom zastavím a pýtam sa:Naozaj toto je život?Naozaj sme sa narodili len preto, aby sme väčšinu času strávili naháňaním vecí, ktoré o pár rokov možno ani nebudú dôležité?Prečo máme toľko možností a napriek tomu je toľko ľudí osamelých?Prečo vieme byť spojení s človekom na druhej strane sveta, ale nevieme sa niekedy úprimne porozprávať s človekom, ktorý sedí vedľa nás?Prečo máme viac informácií než kedykoľvek predtým, ale často menej pokoja?A prečo mám niekedy pocit, že čím viac sa svet snaží zrýchľovať, tým viac túžim spomaliť?Možno som len citlivejšia.Možno priveľa premýšľam.Ale možno je úplne v poriadku občas sa zastaviť a položiť si otázku, kam vlastne ideme.Často mám pocit, že mi viac rozumejú ticho, príroda, hviezdy alebo obyčajný pohľad do diaľky než veľké množstvo slov. Sú chvíle, keď stojím vonku, pozerám na oblohu a cítim niečo, čo sa veľmi ťažko vysvetľuje.Akoby som si na chvíľu spomenula na niečo, čo neviem pomenovať.Na domov, ktorý nepoznám.Na miesto, ktoré si neviem predstaviť, ale napriek tomu vo mne vyvoláva zvláštny pocit známosti.Možno je to len ľudská potreba hľadať zmysel. Možno je to túžba po niečom väčšom, než sme my sami.A možno nikdy nezistím, prečo to tak cítim.Nechcem tvrdiť, že poznám odpoveď.Neviem, čo je po tomto živote. Neviem,odkiaľ sme prišli ani kam smerujeme. Neviem,či existuje miesto, ktoré by sme mohli nazvať skutočným domovom.Ale viem, že tento pocit vo mne existuje.A možno nie som jediná.Možno sú medzi nami ľudia, ktorí sa usmievajú, fungujú, starajú sa o rodinu, pracujú, plnia si povinnosti a navonok vyzerajú úplne obyčajne.A pritom niekde hlboko v sebe nosia rovnakú otázku:Patrím sem?Možno odpoveď nie je jednoduché áno alebo nie.Možno sem patríme práve preto, že sme tu.Možno našou úlohou nie je pochopiť celý svet, ale prežiť svoj malý kúsok času čo najlepšie. Byť dobrým človekom. Pomôcť, keď môžeme. Milovať. Odpúšťať. Učiť sa. Zanechať po sebe niečo dobré.Možno sme tu naozaj iba na návšteve.Veď keď sa nad tým človek zamyslí, celý ľudský život je v porovnaní s históriou vesmíru neuveriteľne krátky.Prídeme.Chvíľu tu sme.A potom odídeme.A možno práve preto by sme sa nemali tak veľmi naháňať za tým, čo nemôžeme vziať so sebou.Možno by sme mali viac počúvať ľudí, ktorých máme radi.Viac objímať.Viac hovoriť „ďakujem“.Viac odpúšťať.Viac chodiť do prírody.Viac sa pozerať na oblohu.Viac si všímať malé veci, ktoré dnes považujeme za samozrejmé.Pretože možno raz pochopíme, že práve tie boli tým najdôležitejším, čo sme počas tejto „návštevy“ dostali.Takže áno.Niekedy sa v tomto svete strácam.Niekedy mám pocit, že sem nepatrím.Niekedy sa cítim ako človek, ktorý je na Zemi iba na dovolenke a jedného dňa sa bude musieť vrátiť domov.Ale možno sa mýlim.Možno je tento svet predsa len mojím domovom.Možno len ešte neviem, ako v ňom správne žiť.A možno práve v tom spočíva celé naše putovanie.Nie nájsť všetky odpovede.Ale naučiť sa žiť s otázkami.A napriek tomu, že nevieme, čo nás čaká na konci, byť počas tejto krátkej návštevy k sebe navzájom trochu ľudskejší.A čo vy?Mali ste niekedy pocit, že do tohto sveta tak úplne nepatríte?Že ste tu iba na chvíľu?Že niekde vo vnútri existuje zvláštny pocit domova, ktorý nedokážete pomenovať?Možno o tom nehovoríme často.Ale možno nás je viac, než si myslíme.